Od lásky k nenávisti

4. kapitola

Otočila som sa do okna, hlavu oprela o tmavý poťah auta a mlčky sledovala, ako opúšťame miesto, ktoré som mala rada.

Pomaly sme prechádzali úzkymi ulicami a míňali jeden dom za druhým. Posledné zvyšky slnečných lúčov sa lámali medzi budovami a v striedavom móde nám dopadali na čelné sklo. Miestami dokonca spôsobovali až blikajúci efekt.

Skoro v každom dome, ktorý sme minuli sa pracovalo. Hoci bolo dusno, slnko už nebolo tak vysoko a prevažná časť domov už bola v tieni. Ulice boli plné ľudí a ja som z nich aj tak cítila prázdno.

Bol to taký zvláštny pocit, ktorý som však veľmi dobre poznala. Pocit prázdna a cudziny na tomto svete. Akoby som sem viac nepatrila. Moje hniezdo bolo opäť prázdne.

Koľkokrát za život môže človek stratiť svoj domov?

Opäť mi hruď zovrela ťažoba úzkosti a nedovolila mi dýchať, dokým sa mojím hrdlom nepretlačila do očí a slzami nevyšla von. Hlavu som vytočila ešte viac do strany, aby ma Tadeáš ani náhodou nevidel plakať.

Ale jeho náhle prehrabávanie sa v stredovom priestore medzi nami a následný balíček vreckoviek v jeho ruke dokazovali, ako strašne mi to nevyšlo. Nevravel však nič. Ruku si pohodlne zložil na riadiacu páku, ktorou krátko na to podradil.

Na námestí sme sa stočili smerom ku kostolu a minuli skupinku debatujúcich veriacich, ktorí sa zbierali na večernú omšu. Boli tak zapálení do debaty, že nám takmer ani neuhli. Na tejto dedine bolo totiž úplne normálne, že uprostred hlavnej cesty vykecávali susedia, ktorí sa náhodou stretli.

Tak strašne mi to tu pripomínalo miesto, z ktorého pochádzam. Možno aj preto som sa tu cítila vždy dobre.

Len čo sme prešli okolo kostola, odbočili sme na cestu, ktorá už viedla von z dediny. Tam Tadeáš trocha pridal. Bol to okraj obce s mizivým pohybom ľudí. I keď sme cestou obiehali asi troch psíčkarov a jedného cyklistu. A akonáhle sme prešli tabuľou, ktorá značila koniec obce, nabrali sme na plnej rýchlosti.

Všetko ostatné sa už len strácalo v pozadí diaľavy. Ostávalo to za mnou, akoby to ani nikdy neexistovalo.

Od tej chvíle moje myšlienky patrili už iba Lukymu. Dúfala som, že je môj synček v poriadku. Prosila som, aby bol. Nezniesla by som, ak by trpel. Ak by sa pre mňa trápil. Navrávala som si, že ak by aj plakal, tak ho Filip dokáže upokojiť, že ho nenechá plakať, trápiť sa, že ho poláska, ak bude treba. Ubezpečí ho, že sa so mnou čoskoro uvidí. I keď by to nemyslel vážne. Je predsa jeho otec. Nedokázal by mu ublížiť.

Skrátka som si potrebovala vsugerovať do hlavy, že to, čo Filip urobil, spravil pre lásku k svojmu synovi, nie z pomsty ku mne. Luky bol môj život. A ja som bola jeho...

Mal iba rok, keď som s ním uprostred jednej daždivej, októbrovej noci, pred dvomi rokmi, utiekla a našla útočisko v susednom štáte, ďaleko od hraníc. Po tom, čo nám o štvrtej ráno vpadli do domu policajti, Filipa zatkli a mne odobrali malého, následne ma osemnásť hodín vypočúvali na polícií a Filipa začala prešetrovať nielen kriminálka, ale aj finančná polícia, povedala som si dosť.

Sama s batoľaťom a jedným kufrom, pretĺkala som sa ťažkými časmi. Luky bol maličký a ja som potrebovala peniaze, aby som nás uživila. Z tých, čo som mala, som nám zaplatila bývanie na pár mesiacov dopredu, a to málo, čo ostalo, stačilo na prežitie sotva do konca mesiaca. Potrebovala som prácu.

A tak som si vypísala inzerát. Veľa nádeji som však doňho nevkladala. Potrebovala som prácu, pri ktorej budem schopná postarať sa o Lukyho a zaplatiť nájomné na ďalšie mesiace. Takže ma pochopiteľne zmáhal stres.