Od lásky k nenávisti

9. kapitola

Následne sa Filip zvrtol ku mne, kmasol ma za rameno a viedol smerom dopredu k východu. Chvíľu ma ťahal, chvíľu vliekol, keďže jeho kroky boli rýchle, naproti tým mojím. Zrejme plné hnevu. Až niekde napoly cesty mi prestal zvierať rameno a chytil ma za ruku ako človek.

Ešte stále som v sebe cítila stopy po alkohole. Kráčali sme uličkou pomedzi stoly a postávajúcim ľuďom sme sa vyhýbali ako profesionálni, prekážkoví rýchlochodci. Tmavé obrysy baru vôkol mňa splývali s blikajúcim svetlom, čo na mňa miestami pôsobilo, že som sa strácala v prehľade o tom, kade ideme. A keď som náhodou nevedome spomalila, jeho ruka ma hneď potiahla vpred.

Kúsok pred východom ma zatiahol do opačnej strany, smerom k baru, pri ktorom sme na chvíľu zostali stáť. Muž v bielej košeli, ktorý za barom leštil poháre rýchlosťou svetla, sa pohotovo naklonil cez širokú mramorovú dosku k Filipovi a takmer vzápätí hneď aj prikývol. Zvrtol sa k chladničke za jeho chrbtom, položil na bar orosenú fľašu a vymenil ju za papierovú bankovku. Filip zobral vodu a už zasa ma za sebou tiahol, tentokrát však pomalšie, keďže okolo baru vznikla tlačenica a cestu von nám musel vybojovať.

Len čo sme prekročili prah dverí, udrel do mňa zboku silný, nie však studený, vietor. Okamžite mi podobral rozpustené vlasy a rozhádzal mi ich po tvári tak, že som na chvíľu vôbec nič nevidela. Spoliehala som sa pri chôdzi len na Filipa. Bol z tej búrky, ktorá sa na nás valila, keď som sem išla. Vznášala sa nám rovno nad hlavami. Sýte, husté mraky boli rozoznateľné aj v tme a kým sme prešli obrovským, skoro prázdnym parkoviskom, na svetlých betónových plátoch sa objavili prvé kropaje z dažďa.
Rýchlo ma naskladal do svojho veľkého čierneho auta, zaparkovaného opodiaľ baru, na čo ho následne spredu obišiel a posadil sa na miesto vodiča.

Krátko na to, čo sa usadil, mi na kolená dopadla studená a mokrá fľaša vody. Vzala som ju do rúk. Kvapky z nej mi však stihli vsiaknuť do riflí, čím vytvorili na mieste nepekný, mokrý fľak. Oprášila som ho. Tmu vnútri auta nám osvetľovalo už iba svetlo z vysokej lampy rovno pred nami. Jeho jas sa odrážal aj v kvapkách dažďa na čelnom skle.

Zamrvila som sa a ukradomky naňho pohliadla. Sedel naširoko, ruky mal voľne zložené v lone a palcami behal po klávesnici v mobile. Vyzeralo to, že píše správu. Ticho medzi nami ma mučilo. Mala som pocit, že v ňom znie len môj prerývaný dych a ako bumerang sa odráža od všetkých hrán v aute. Trvalo snáď večnosť, kým sa hlasnejšie nadýchol a konečne prehovoril.

„Nedal som ti tú vodu, aby si z nej zotierala rosu," napomenul ma a očami krátko preblesol prázdny priestor pred nami, kým mu pohľad opäť skĺzol k displeju.

„Ako sa voláš?" spýtal sa vzápätí. Takmer mi zabehlo.

„Roni," odvetila som mu po tom, čo som prehltla a chrbtom ruky si zotrela vodu z pier. Nereagoval hneď, najskôr si dokončil, čo mal rozrobené až potom zdvihol hlavu.

„Dobre, Roni," zaznelo z jeho úst ako rozsudok. „Spravíme to nasledovne. Teraz ťa odveziem domov a už nikdy ťa na tomto mieste nechcem vidieť, rozumieme si?" prebodol ma chladným, bezvýrazným pohľadom až som naňho zľaknutím vytreštila oči a iba naprázdno preglgla.

Desil ma. A obzvlášť ten jeho stoický pokoj, s akým sa so mnou už zasa rozprával. Nebola v ňom totiž štipka súcitu, ani predtým, ani teraz. A v kombinácii s tým chladom v jeho očiach znel ako dokonalý automat s pokynmi, ktoré ak nedodržím, prídu následky.

„Dobre," sklopila som pohľad.

Hanbou som sa išla opäť prepadnúť pod zem. Oči som nedokázala odlepiť od vlastných kolien dokonca ani vtedy, keď už kľúčom rozvrčal motor, zručne zaradil spiatočku a vycúval s autom z miesta. To bol moment, kedy zo mňa odvalil svoj ťažký pohľad. Čelným sklom sa hneď spustili stierače a začali zotierať hustý dážď, ktorý už v tej chvíli bubnoval celým autom. Kúsok prašnej, kamienkovej cesty, smerujúcej von z parkoviska, viedol auto pomaly, no len čo sa dostal k hlavnému prúdu, prestal brať ohľad. Spôsob, akým vyšiel do odbočky ma zatlačil do sedačky. Myslím, že som na tom mieste nechala svoj žalúdok.
Zmohla ma náhla slabosť. Pritisla som si ruku na čelo a pomaly sa kolísala dopredu a dozadu, svet okolo mňa sa točil v šialenom kolotoči.