Od lásky k nenávisti

7. kapitola

Niektoré momenty a okamihy v našich životoch sa zdajú byť tak šialené, že im sotva dokážeme uveriť, hoci sa nám dejú priamo pred očami. Slepo pred nimi utekáme, zatvárame dvere a snažíme sa potlačiť pravdu, ktorá je nie vždy príjemná pre naše oči a uši. Sme hlúpo infikovaní mylnou predstavou toho, že nás nemôže nikdy dobehnúť, ak sa jej nepozrieme do očí, no skutočnosť je taká, že to nie ona honí nás, to my si ju za sebou ťaháme.

Až čin úplne cudzieho chlapca mi otvoril oči a prinútil ma pozrieť sa pravde do očí.

Mojou križovatkou bola ulica. Tá ulica, po ktorej som sa dennodenne vracala domov zo školy a nenávidela som ju, pretože ma nútila vracať sa do toho pekla. Bolo až paradoxom, že práve pri tejto ceste mi trhalo srdce. Dala by som všetko za to, aby som mala ešte aspoň jeden jedinký raz dôvod ňou prejsť. Dôjsť až na jej samý koniec a uvidieť tam ňu. Ako stojí pri bráne a vyčkáva na mňa, kým ja jej kráčam v diali naproti. Tmavé oči mi hľadia do tváre a hoci sa nevrháme jedna druhej do náručia, naše srdcia sa už dávno zbehli do jedného. V objatí kráčajú tým úzkym chodníkom k malému domčeku a cestou si rozprávajú príbeh o tom, ako ich nemôže nič na svete rozdeliť. Ani smrť. Pretože ich láska je tak silná, že s ľudským životom nemá nič spoločné.

Preto sa viac nebáli čeliť čomukoľvek na svete, len sila v nich mohla premôcť nástrahy života. Bolesť bude vždy bolesťou, rozdiel je iba v tom, ako sa jej postavia. Ja som sa rozhodla ísť ďalej. Prestala som ju čakať, pretože pravda bola taká, že sa nikdy nevráti, zostane však navždy žiť v mojom srdci.

To som však ešte netušila, že skutočná realita bude zasa o kúsok inde od toho, ako moje vízie...

Nasledujúce dni neboli vôbec jednoduché. Snaha nemyslieť na ňu a pri každej úzkosti sa prinútiť dvihnúť hlavu, vyžadovalo maximálne úsilie. Musela som ostať žiť na mieste, kde boli vryté jej kroky na každom milimetri kúsku zeme a mala som pritom zostať silná. Bolo to ako sypať soľ do otvorenej rany. Premôcť plač mi dávalo čoraz väčšiu námahu. Pri každej príležitosti, kedy som kráčala ulicami, ma niečo vo mne ťahalo na miesta, kde by mohla byť, kde by som ju znovu videla, hoci iba v spomienkach. Chuť opustiť sa a byť tak s ňou ma nepúšťala. Každý deň som sa vracala domov zničená z premáhania vlastného žiaľu. A hoci som trávila čoraz viac času so spolužiakmi, ktorí si užívali leto plnými dúškami, bola som jediná, čo si so sebou niesla kotvu. Tváriť sa, že som, alebo že začínam byť v poriadku, bolo ako chodiť, keď potrebuje človek ležať.

Všetko okolo mňa bolo tak strašne prázdne a cudzie, že už som miestami nevedela, či ešte kráčam po tejto planéte. Myslela som si, že to zvládnem, ale hromadilo sa to vo mne. A jedného dňa, keď som sa po celom dni strávenom so spolužiakmi pri jazere vrátila domov, premkol ma pocit tesnosti. Akoby sa celý svet začal scvrkávať. Steny v mojej izbe sa zmenšovali, tlačili ma zvonka, chceli ma rozpučiť, drvili mi hruď a ja som sa odrazu nemohla dodýchať. Obrovská v tej prekliatej malej miestnosti. Srdce mi bilo ako splašenému koňovi. Driapala som si hrdlo, bolesť mi zvierala pľúca. Snažila som sa dostať von, ale priestor okolo mňa bol už taký malý, že som v ňom uviazla. Steny sa ma takmer dotýkali, točila som sa okolo nich v bláznivom tanci, až kým sa mi jedna z nich nedotkla chrbta. V panike som sa po nej zviezla k zemi, a bez možnosti nádychu, moje oči upadli do tmy.

Prebudila som sa až v nemocnici. Diagnóza znela - panický záchvat. Ale keďže môj psychický stav nebol dobrý už pred tým, chcelo to hlbšie vyšetrenia, pred tým, ako mohli lekári určiť záver. Domov som odchádzala s krabičkami plnými liekov. Lieky na spanie. Lieky na upokojenie. Antidepresíva. A ani jedny z nich ma nemali vyliečiť. Ich úlohou bolo iba jedno, všetko vo mne chemicky potlačiť.