Od lásky k nenávisti

2. kapitola

Práve som vykladala taniere z linky, keď ku mne spoza rohu kuchyne doľahol Tadeášov hlas.

„Rebeko, múžeš na moment," prerušil ma celkom nečujne. Zbadala som ho iba úchytkom, no len čo som tú kopu tanierov konečne položila bezpečne na stôl, mal moju plnú pozornosť.

„Áno, samozrejme, čo sa deje?" vydýchla som.

„Venku, před bránou, jsou nějací chlapi, a ptají se po tobě," povedal mi s obavou.

„A čo chcú?" spýtala som sa ho automaticky, prekvapená z toho, kto by mňa už mohol hľadať. A ešte tu.

„Neřekli," pokrútil hlavou.

Zhlboka som sa nadýchla, dych sa mi vo výdychu zachvel.

„Dobre. Idem," odvetila som zmierená so situáciou.

Čo iné mi aj ostávalo. Obrátila som sa ešte k stolu, že cestou vyložím tie taniere, ale ruky sa mi triasli tak, že mi musel Tadeáš pomôcť.

„Nech to. Já to vezmu," čím mi naznačil, aby som pokojne išla.

Sileným úsmevom som sa mu poďakovala a vybrala sa teda von k bráne zistiť, kto odo mňa čo chce. Začínala som byť naozaj nervózna.
Žalúdok sa mi hojdal sem a tam. Dlane sa mi potili akoby som si ich máčala vo vode, až som si ich musela miestami utrieť do šiat.

Brána pozemku bola až vpredu, kúsok pred domom, čiže dosť ďaleko od miesta, kde prebiehala oslava. Čo bolo fajn, pretože Jakubova mama bola síce v pohode, ale ostatným ženám z jej kruhu „konzervatívnych dám", by som asi ťažko vysvetľovala, že ma pred bránou čakajú nejakí chlapi. Nepochopili by to. Vysvetlili by si to po svojom a hneď by ma začali ohovárať.

Len čo som vyšla spoza rohu múru domu, už som v diaľke, pri železnom plote, spozorovala rukáv z krátkeho čierneho trička, ktorý zrejme patril jednému z tých chlapov. Do tváre som mu zatiaľ nevidela, ale nedalo sa nevšimnúť, že bol vysoký a urastený, keďže látka z trička mu tesne lemovala hrubé rameno.

A čím bližšie som bola k bráne, tým viac sa moje domnienky potvrdzovali. Po pár krokoch popri stene domu, keď som vyšla z ďalšieho rohu, som ich už videla celkom jasne. Boli dvaja. A obaja vysokí a urastení. Vyzerali ako biletári z diskotéky.

Čo tí odo mňa môžu chcieť...

Jeden, ten v čiernom tričku, stál už za bránou, na pozemku a ten druhý, holohlavý blondiak, bol hneď krížom od neho, pred bránou. Obaja stáli naširoko a s rukami zapichnutými v nohaviciach, sa pod chvíľou nad niečím rehotali, no keď si všimli, že už som prišla, spozorneli. Obaja si ma premerali, ten blondiak navyše ešte s nejakým tupým úškľabkom.

Spomalila som.

Tadeáš stal odrazu bokom odo mňa a tiež ich pozorne sledoval. Ani neviem, kedy sa tam zjavil, no zrazu tam stál. Ale bola som rada. Nakoľko sa mi postoj mužov nepáčil a začala som silne pochybovať o tom, prečo sem prišli, uľavilo sa mi, keď som ho tam zbadala.

Zastavila som v dostatočnej vzdialenosti od nich, bližšie som nemala odvahu ísť. Chcela som sa ich spýtať, čo potrebujú, ale v tom sa spoza živého plotu za bránou vynorili dve veľké čierne autá a z nich povyskakovali ďalší hrubokrkí chlapi a ON.

Okamih, ktorého som sa celé tie roky tak strašne obávala, že nastane, pretože moje konanie v minulosti bolo výsledkom rozhodnutia z rozumu, pred ktorým sa ma srdce snažilo od začiatku varovať, stál teraz priamo proti mne.