Od lásky k nenávisti

3. kapitola

Zuby som zatínala do vlastných pier tak silno, až som v ústach pocítila kovovú pachuť krvi. Ale ani pres to som oči neotvorila. Vedela som, že čaká na moje slová, takže kým som mala oči pevne stisnuté, stál pri mne, a to znamenalo, že môj syn je stále v poriadku. Lenže aj on vedel, ako na mňa.

„Pozri sa na mňa," vyzval ma po chvíli, čo samozrejme, znamenalo tú najťažšiu činnosť, o akú ma mohol žiadať. Na jednej strane môj syn a na tej druhej Jakubova rodina, ktorá mala platiť za moje chyby z minulosti.

Naozaj by bol schopný, všetkých ich tu vystrieľať?

Čo som si to nahovárala. Ako by som to mohla asi tak vedieť, keď som Filipa, z tohto uhla, vlastne vôbec nepoznala. Hlavou mi behali otázky, na ktoré som si nedokázala odpovedať, až kým mi nestlačil silou zápästia. Len tlkot vlastného srdca mi znel v ušiach, keď som k nemu bolesťou zdvihla zrak.

„Odpovedaj," pokynul mi skúmajúc pozorne moju tvár.

Ak mu poviem, že som rozumela, bude to brať ako fakt, že si som vedomá toho, čo bude nasledovať, keď sa budem opäť vzpierať a keď sa budem rovno vzpierať, spraví to isté, de facto, koniec bude vždy rovnaký. Nedával mi na výber! Mala som obetovať vlastné dieťa. Je niečo podobné vôbec možné?

„Filip, prosííím...." zatiahla som, na čo mi z očí unikli prúdy sĺz.

„Na niečo som sa ťa pýtal!" zreval na mňa hrubým hlasom a dlaňou pleskol po múre tesne pri mojej hlave.

Strachom som vypískla a hlavu stiahla k ramenám. Keďže ani po tom zo mňa nedostal to čo chcel, narovnal sa a hlavou pokynul chalanovi, ktorý držal Jakuba. Ten následne odistil zbraň a znova ju Jakubovi priložil k hlave. Na to vypískla Jakubova mama a slabosťou sa zviezla na kolená. Jakubovho otca museli uzemniť.

„Dobre!" zapišťala som vzápätí. „Rozumela som ti! Rozumela! Rozumela!"

Až vtedy ma pustil. Ustúpil. Aj Jakubovho otca následne pustili, aby mohol pomôcť svojej žene, no zbrane nezložili. Keď som sa ohliadla späť, Filip viac pri mne nestál.
Videla som už len jeho chrbát, ako zatáča za múr, za ktorým sa konala oslava.

Potom nasledoval krik, zrejme tety Hilmie, dohováranie a nakoniec Filipov rázny hlas, po ktorom sa zakrátko na to, vynoril spoza tehlového plotu aj s Lukym na rukách.

Aj z diaľky som dokázala vidieť, že malého premáha na plač. Bol zmätený a vystrašený. Netušil, čo sa deje, svojho otca si nemal šancu pamätať. A keď ma v jednom okamihu zbadal, prekrútil pusinku a začal naberať. Malé rúčky ku mne vystrel v nádeji, že ho zachránim. V tú chvíľu mi bolo rázom jedno, kto na koho mieril zbraňou.

Vrhla som sa k svojmu synovi, ktorý ma potreboval. Spoliehal sa na mňa. Veril mi, že ja nikdy nedovolím, aby mu niekto ublížil. Lenže, kým som sa ho stihla dotknúť, zdrapili ma dvaja Filipovi muži a zabránili mi v tom. Zmarili tak poslednú šancu, že ho zachránim. Dúfala som, že môj výkrik im bol prekliatím.

A Filip?

Ten sa na mňa len díval stále rovnakou intenzívnou chladnosťou, ktorá mu sálala z pohľadu. Pred odchodom mi nezabudol venovať ešte zopár vľúdnych, poučných slov.

„Buď rada, že som ťa našiel sám. Únos dieťaťa za hranice štátu je vážna vec, Roni."

Mohla som sa vzpierať, trhať, jačať a krútiť sa ako mi sily dovolili, proti tým dvom som si vôbec nič nepočala. Malý vrieskal akoby ho rezali zaživa, driapal sa Filipovi z rúk a ja som s tým nedokázala nič urobiť.