Od lásky k nenávisti

1. kapitola

„Hodně štěstí, zdraví! Hodně štěstí, zdraví! Hodně štěstí, drahý Jakube, hodně štěstí, zdraví!"

Záhradou sa rozozvučal potlesk všetkých dvadsiatich piatich ľudí, ktorí stáli okolo nás a blahoželali Jakubovi k jeho tridsiatke. Niektorá časť z jeho proaktívnych kamarátov neváhala zájsť ešte ďalej a štyria ho zodvihli nad svoje hlavy. Za výskotu a piskotu s ním bujaro poskakovali ako s rockovou hviezdou na koncerte. Ale bolo to nádherné. A Jakub si to, ako inak, užíval plnými dúškami.

„Rozkrájej ten dort!" ozvalo sa odrazu kdesi zozadu.

Práve ho chalani pokladali na zem. Obidvaja sme sa otočili a až vtedy si všimli Jakubovho strýka Petra, ako s vidličkou a tanierom netrpezlivo prešľapuje na mieste. Žiaľ, neboli sme jediní, koho pozornosť upútal. Pod ťarchou pribúdajúcich pohľadov si medzičasom začal nervózne uhládzať svoje ebenové vlasy, sčesané na bočnú cestičku a napravil si aj šedú sakovú vestu, ktorá mu sotva obopínala oválne brucho. Nemal rád prílišný záujem o svoju osobu. Avšak, málokedy si uvedomoval, že si ho vytvára on sám.

„Rebeko, řekni mu něco, ať rozkrájí ten dort!" obrátil sa so zúfalou prosbou veľkých modrých očí na mňa.

Len som zacítila, ako mi horúčosť stúpa do líc, keď so sebou preniesol aj všetky tie tváre. V zápale nervozity som si ani neuvedomila, že v prstoch žmolím lem krátkych bielych šatov. Ešteže to netrvalo dlho a svoje vľúdne pohľady, ľudia rýchlo vymenili za pobavenie, o ktorom medzi sebou začali intenzívne diskutovať.

Hoci bolo podávanie torty naplánované až na poobedie, pretože zrovna dnes bol ten najhorúcejší júlový deň z celého tohtoročného leta a už skoro ráno sa teplota na teplomery šplhala k vysokým hodnotám, nikto nemal to srdce povedať mu, že bude musieť ešte pár hodín počkať. Každý kto tam bol, ho veľmi dobre poznal.

Jakubov strýko to nemal v živote ľahké. Narodil sa ako dieťa a ním aj ostal. Nikto z rodiny mi nepovedal, čo presne sa mu stalo a ja som sa nikdy ani nepýtala.

Brala som ho takého, aký bol.

Úprimný, láskavý, čestný a oddaný. A závislý na sladkostiach. Neohrdol takmer ničím v čom bol cukor. Pamätám si deň, keď som mu kúpila marcipánovú tyčinku s nugátom, ktorú sama milujem najviac na svete, takmer sa rozplakal od dojatia.
Akoby som mu položila svet k nohám.

A tak „svoju" tortu nakoniec ochutnal, teda hneď po tom, čo si ho prestali doberať a jeho brat, strýko Osvald, znovu nabral dych po výdatnom smiechu. Von ju museli vyniesť až štyria. Mala totiž šesť poschodí a kôlňu na zašíváreň. No len čo ju Jakub rozkrájal a kúsky z nej sa rozpŕchli medzi hýriacim davom rečniacich ľudí, obrátil sa nenápadne ku mne.

„Pojď," povedal a už aj ma ťahal za ruku smerom k zadnej časti pozemku.

Jeho kroky boli príliš rýchle, a to moje drobčenie sa im ani pri seba väčšej snahe nedokázalo vyrovnať. Hoci zvyčajne vždy bral ohľad a snažil sa kráčať tak, aby so mnou držal krok, dnes ma prinútil bežať.

Ťahal ma brodiac sa vysokou trávou, z ktorej sa ozýval cvrkot svrčkov, cez malý jablkový sad až kamsi k plotu, ktorý jasne značil koniec pozemku.

„Čo robíš?" zasmiala som sa lapajúc po dychu, keď sme konečne zastali uprostred trávy vzadu za starou stodolou.

Slnko zatiaľ prešlo poludním a jeho lúče teraz dopadali rovno na koruny vysokých dubov, ktoré na nás vrhali bezpečný tieň. Otočil sa ku mne, sám mal čo robiť, aby znovu pochytil stratený dych a odrazu v ruke držal akúsi tenkú, podlhovastú krabičku. Trocha nemotorne ju otvoril a opatrne z nej vytiahol zlatú zdobenú retiazku. Takmer mi zabehol dych. No on sa len usmial a bez rečí mi ju aj hneď pripol na ruku.