Od lásky k nenávisti

6. kapitola

Nikdy som nerozmýšľala nad tým, ako raz zomriem. Či to bude nehoda alebo choroba, či až prostá staroba. A kam sa potom dostanem. Znamená smrť skutočne koniec všetkému, alebo je po nej ten slávny život po živote, a teda raj? Moje rozhodnutie opustiť tento svet nebolo mojím plánom, vyšlo z hĺbky pocitu môjho boľavého srdca a bolo náhle.

Náhle rovnako, ako následný prudký náraz do môjho tela a stratu pevnej zeme pod nohami. Silný prúd vzduchu ma odrazu kamsi strhol a ja som v jeho zbesilom víre nemohla dýchať. Krútila som sa a padala nevediac, kde mám začiatok a kde koniec. Strach až teraz prepadol nerozvážnu myseľ.

Prosím, dosť! Kričala som, ale z hrdla mi nevyšla ani hláska. Moje telo sa zmáhalo vzduchom, svet okolo mňa sa točil a i keď som sa snažila zachytiť bod niečoho konkrétneho, tmavé obrysy sa splietali len do nejasných obrazov. Tvrdé nárazy sa striedali s planím, kým som v ústach nepocítila hustú krv.

Všetko odvtedy už len ustávalo, strácalo sa. Posledné zvyšky tlkotu srdca mi zneli v ušiach, než úplne vymizli aj tie. Ostala len tma. Rotovala som ňou naprieč prázdnotou, mrazivý chlad ma štípal na koži a ticho vôkol mňa bolo trýznivo neúprosné.

Preber sa... Zaznel náhle hlas mojej mami z tmy. Preber sa... Opakoval.

A ja, hoc som ju nikde nevidela, robila som, čo mi jej hlas hlásal. Prebrala som sa. Otvorila som oči do nejasného svetla a nadýchla sa studeného, vlhkého vzduchu. V pozadí otupeného zvuku znelo iba nepríjemné kŕkanie ropúch, ktoré prekrýval monotónny svrkotom cvrčkov.

Najskôr som nevedela kde som, až neskôr som si uvedomila, že sedím pri malom jazierku v našej dedine a pred očami sa mi týči oválna tvár akéhosi chalana. Rukou bol zapretý do čela drevenej lavičky, na ktorej som nakoniec nesedela, ale ležala a pozorne skúmal moju tvár. Pod chvíľou dokonca kontroloval, či ho dokážem vnímať. Zrejme sa mi to celé iba zdalo.

Som mŕtva a toto je posledná reakcia môjho mozgu.

V ťažkom nádychu som otočila hlavu kamsi do strany, kým ma ubolená hruď nútila kašľať.

„Hej! Haló!" luskol mi prstami pred očami. „Tu som."

Prinútil ma pozrieť sa naňho. Ostrý pohľad mi rázom spočinul na tvári, tvrdé rysy na mňa pôsobili mätúco. Zaostrila som naňho.

„Len pomaly... Dýchaj... Výborne.... Počuješ ma?" Plynule na mňa hovoril a jeho hlboký tón hlasu bol čoraz jasnejší a skutočnejší.

Zvuky okolo mňa boli čoraz jasnejšie a skutočnejšie, rovnako ako obrazy, ktoré som videla aj vzduch, ktorý som dýchala. Jedine snový opar, čo mi opantával myseľ, utíchal. Ani náhodou som nemohla byť mŕtva. Žila som, a to dokonca viac, ako hocikedy pred tým.

Srdce sa mi rázom rozbúchalo ako šialené. Tep mi rozprúdil krv stuhnutými žilami a do pľúc mi udrel náhly príval vzduchu, až ma zabolela hruď. Nedokázala som viac ležať. Vlna tepla sa hromadila v mojom tele ako statický prúd, rázom som sedela.

„Pokoj! Kľud! Upokoj sa!" zľahka tlačil moje telo späť do lavičky. „Len pokojne," opakoval. „Pokojne." Iba jeho ruky ma držali na mieste a pevný pohľad, ukotvený v mojich zreničkách, krotil môj rozdivočený dych. „Výborne. Len tak ďalej. Pomaly dýchaj."

Ani po niekoľkých minútach, ktoré ma nechal súvisle dýchať a spomalil tak môj úsečný dych na plynulé dýchanie, som nedokázala z jeho očí strhnúť zrak. Zamrzla som v jeho dúhovkách, ktoré sa zdali byť na prvý pohľad hnedé. Až v odraze svetla z pouličnej lampy, keď  naklonil hlavu bolo jasné, že sú zelené.