8. kapitola

1 0 0
                                    

Zatiaľ čo ja som vystupovala z posledného nočného vlaku v susednej dedine, Filip sa strhol uprostred noci na to, že mu pri uchu drnčí mobil. Bola takmer jedna hodina ráno, keď zaškúlil do ostrého svetla a uvidel na displeji, že mu volá Jany. Prekvapilo ho to. Jany pracoval ako jeden z biletárov pre jeho otca na miestnej diskotéke v Lunise. Poznali sa. Filip tam chodieval často, vždy prehodili zopár slov, no kamaráti sa z nich zrovna nestali. Preto na chvíľu zaváhal, kým si telefón priložil k uchu.

To, že sa niečo stalo pochopil hneď, ako ho oslovil Janyho zlomený hlas a oznámil mu, že v Lunise došlo k bitke, pri ktorej mu napadli otca a že by mal asi dôjsť.
Viac ho Filip nepočúval. Len mu popritom, ako sa vrhol po tričko, prehodené cez stoličku povedal, že do pol hodiny je tam. Behom nasledovných dvoch minút sa stihol doobliekať, vystreliť z bytu, nasadnúť do auta a vrhnúť sa do nočných ulíc veľkomesta, ktoré ho doviedli až k výpadovke na rovnú, prázdnu diaľnicu. Až tam mal čas si uvedomiť, že miesto, na ktoré sa vracal, nevidel už takmer šesť týždňov. Nebol tam od tej doby, čo mi zachránil život.

Po tom, čo sa bez rozmýšľania hodil pred rútiaci sa vlak, viac nedokázal zostať u otca. Kamkoľvek sa na tom mieste pohol, prenasledoval ho obrys mojej postavy z tej noci...

Práve sa vracal s chalanmi z baru naproti za koľajnicami, keď ma zbadal, ako stojím na koľajach. Dlhé vlasy mi povievali vo vánku vetra a pramene z nich mi zakrývali útle ramená. V bielych šatách som vraj vyzerala ako anjel. Bol jediný, kto si ma všimol, pretože chalani, s ktorými bol, boli pod parou a za roh ulice prešli bez povšimnutia. On zastal. Chvíľu postál, spočiatku totiž nechápal, čo tam robím, no keď uvidel, ako sa z diaľky rúti vlak a v mojom výraze sa nečrtá nič, čo by mu aspoň štipkou napovedalo, že uskočím, rozbehol sa ku mne. V šialenom behu sa vrhol do koľajiska a v poslednej chvíli ma strhol stranou. Bol zázrak, že sme z toho vyviazli obidvaja len s odreninami. No zanechalo to v nás oboch stopu. V ňom však trocha hlbšiu, pretože po pár dňoch si zbalil veci a odišiel. Vrátil sa späť do veľkomesta, kde študoval a žil v byte jeho mami.

Preto ho cesta späť a návrat k tomu miestu pochopiteľne netešili.

Na príjazdovú ulicu, ktorá viedla k Lunisu, odbáčal presne v takom čase, aký povedal Janymu, hoci bežne táto cesta trvala trištvrte hodinu pri maximálnej povolenej rýchlosti. Už z diaľky videl Janyho, ako prešľapuje opodiaľ baru s telefónom pri uchu. Z boku budovy stálo blikajúce policajné auto a pri ňom policajt ešte s nejakým vysokým, plešatým chlapom v drahom značkovom oblečení. Okolo zápästia ľavej ruky, ktorou rozhadzoval do strany, sa mu blyšťali zlaté hodinky. V momente si bol istý, že sa jedná o účastníka bitky. Drzý frajer, čo sotva ustál na nohách, tvár mu žiarila červeňou ako sovietska socialistická vlajka. Takých mal najradšej. Otca však medzi nimi nevidel. Dobrou správou preňho bolo, že sa to pred barom nehemžilo ľuďmi, to totiž znamenalo, že diskotéka prerušená nebola a teda sa nič hrozného nestalo. Keď Filipa Jany zbadal, hneď spozornel, na čo mu Filip rukou naznačil, aby si pokojne doriešil, čo potrebuje, on sa vybral rovno do baru.

Dole to vyzeralo presne tak, ako predpokladal. Od parketu sa ozývala hlasná hudba a bar praskal vo švíkoch. Diskotéka fungovala akoby sa nič nestalo. Niektorí ani nepostrehli, že sa niečo zomlelo. Filipov otec stál za barom a o niečom intenzívne debatoval s ďalším policajtom, ktorý mu len bezvýrazne prikyvoval. Keď pristúpil bližšie, jeho otec prekvapením takmer stuhol na kameň. Svojho syna nečakal. Ubezpečil ho, že sa nič nestalo, len že došlo k malému nedorozumeniu. Filip si však nemohol nevšimnúť začervenaného miesta v oblasti otcovej spánkovej kosti. To mu neprišlo ako malé nedorozumenie. Neriešil to však. Poznal si svojho otca a vedel, že nerád robil z komára somára a rešpektoval jeho rozhodnutie. Bol si dokonca istý, že aj tých policajtov volal Jany. On sám by ich nikdy nezavolal. Veci si rád riešil sám. S prítomným policajtom si následne obaja podali ruky a ten odišiel. Po jeho odchode, otec s Filipom prehodil už len zopár nepodstatných slov, než sa s ním tiež rozlúčil so slovami, že si ide domov ľahnúť a očakáva ho.

Od lásky k nenávisti Where stories live. Discover now