Od lásky k nenávisti

5. kapitola

Stretli sme sa jedno leto, uprostred noci, pred deviatimi rokmi...

On mal tesne po maturite, ja som sotva skončila siedmy ročník základnej školy. Áno, delilo nás celých šesť rokov. Dnes to už možno nie je taký výrazný rozdiel, keďže sme obaja dospelí, no vtedy to bolo medzi nami nielen vidieť, ale aj cítiť. On bol dospelý sebestačný muž a ja len malé usmrkané decko, čo potrebovalo kontrolu. Ľudia si šepkali, ale mne to bolo jedno. Nemala som čo stratiť. Môj život sa totižto od začiatku hýbal na tenkom ľade.

Mama dosť pila.

A nemyslím tým iba nejaké konkrétne obdobie, pila od doby, čo som ju poznala. Nikdy s tým neprestala. A ja som nikdy nezisťovala, čo ju k tomu viedlo.

Pamätám si záblesky zo svojho detstva, keď som ju raz nad ránom našla ležať dole tvárou v chodbe, bez známok života. Mohla som mať sotva štyri. Zobudil ma smäd, ale nedosiahla som na vypínač svetla a keď som sa v tme snažila nahmatať šamlík, zakopla som o ňu. Pochopiteľne som sa ju snažila prebudiť, ale márne. Vyzerala ako mŕtva. A keďže nikto iný v dome nebol, pretože obaja starí rodičia v tú noc slúžili, dostala som šialený strach z toho, že mojej mamičke nemá kto pomôcť a že sa už nikdy nezobudí. Rozplakala som sa. Prosila som ju, aby sa zobudila, že mám veľký smäd, ale vôbec na mňa nereagovala. Nevedela som čo robiť. A tak som sa s plačom a strachom o svoju mamičku vrátila do postele.

Samozrejme, mŕtva nebola.

Ráno mi to potvrdil krik a výčitky starých rodičov, keď ju našli zrejme ešte pod vplyvom alkoholu. Odvtedy si podobnú situáciu vybavujem už iba raz. Aspoň čo si spomínam. Keď sa pred mojimi očami zrútila na dvore k zemi, pretože bola tak opitá, že už nedokázala ustáť na vlastných nohách. Aj vtedy som myslela, že zomrela. Cudzí ľudia z ulice pribehli na môj krik a odniesli ju do domu.

Ale i napriek všetkému som k nej necítila zášť, bola to moja mamička. Moja opora. Môj strážny anjel. Môj domov.

O pár rokov neskôr sa vydala za chlapa, ktorý bol rovnaký ako ona, ak nie horší. Nijako zvlášť sa tým netajil. Zbalila nás a odsťahovala k nemu. Mala som vtedy šesť. Mal malý dom, pod lesom, na konci dediny. Hoci tvrdil, že ma má rád, nikdy tomu tak celkom nebolo. Akceptoval ma. Neviem, či tento fakt vtedy vedela, keď nám balila veci, no zrejme jej predstava, že konečne vypadne od hanby a výčitiek svojich rodičov, prišla vzrušujúcejšia, ako skutočnosť, do akej priepasti sa v náručí so mnou rútila.

Hádky, krik aj bitky boli od tej doby na dennom poriadku. Buď bola opitá ona a vyrypovala doňho, alebo naopak... Nezáležalo na tom. Koniec bol aj tak takmer vždy rovnaký. Pomlátili sa. Krik, krv, údery a plačlivé výkriky mojej mami, keď ju bil päsťami a hádzal do nábytku, ma po každé donútili utiecť z domu.

Väčšinou som vybehla úplne na ľahko. Bez papučiek, bez bundy, bosá priamo do mrazivej zimy. V tenkom pyžamku som s plačom uprostred noci hľadala pomoc pre svoju mamičku.

Nech bola aká bola, nikdy som si nevedela predstaviť život bez nej. To ona bola stred môjho vesmíru. Nikoho iného som nemala. Nikto ma totiž nedokázal milovať tak úprimne, ako ona. Možno to mohlo znieť nepochopiteľne a mnohí by si lásku rodiča predstavovali trošku inak, pre mňa bola čímsi, čo nikdy v živote nebudem vedieť popísať, snáď len... Mamou.

Puto, ktoré nás spojilo, keď ma nosila, zostane medzi nami už navždy. Bola tu, keď som prvýkrát otvorila oči a ostala pri mne aj potom, čo som ich zatvorila. Mohla sa ma vzdať, ale neurobila to. Zostala. A starala sa o mňa najlepšie ako vedela. Nakŕmila ma, uspala ma, utíšila ma v náručí, keď som nariekala, chránila ma a ak by bolo treba, bez váhania by za mňa položila život. Bolo mi jedno, že pila. Neopustila ma. A to bolo a bude pre mňa najdôležitejšie. Za to ju budem navždy milovať, nech bude akákoľvek.