Myšlienky zaspali v objatí citov

Krajina zázrakov

Strhli sa mračná, zapla sa dunivá hudba
Nebesá sa hnevali, čo sme to zas spravili?
Zem pokropiť ich slzami sa avšak nechystali
Chceli všetko skoncovať, aby sa zas v prírode rovnováha nastolila.

Po tej prehnitej zemi však monštra nekonečných túžob blúdili
Na všetko dobré, už dávno zabudli
A kto bol on? Nebol právom ich sudca
Lebo aj jemu chýbala vesmírna múza

Tam kde spievali orgovány a maky zdobili rozľahlé luky
Tam prišla zima, temnota a tie úbohé dušičky zaplavila hrôza
Nebolo ani jedného človiečika, ktorého by nezasiahla existenciálna kríza.
Keď si to uvedomil, nasadil tým slobode okovy, už vedel že vesmír nie je nekonečný.

Schovávala sa pridlho, tá požieračka duší
Čo nás zo sna budí a ničí naše sny
Pretvorí skutočnosť jednoducho, do nočnej mory
Nechá nás na pokraji obavách a filozofovať
Mám snáď život prenechať smrti?

Bude to len výlet, keď podľahneme neopakovateľnej skaze?
Keď prejdeš brehy a utopíš svoju lásku v nedotknuteľnej hĺbke?
Vie tvoje tajomstvá, lebo už ti naďalej nepatria
Vstúpil si do ríše, tam ti tvoj konečný osud spíše

„Snáď si to nechcel?" Povedala súdiac smrteľníka
„Chladnokrvnosť? Bez pocitov? Bez viny?"
Hľadela naňho, bol predsa pre ňu len ďalší do siene trofeji , len ďalší zúfalý sluha
Ale vtedy si spomenul na všetky nadpozemské divy
Stisol brko, posledný pohľad na zmluvu, pripravený upísať sa osudu

Ale najprv rozhodol sa, ale že je porozpráva o svete akým skutočne býval
Keď ten svet aj zmysel života dával
Keď sa ľudí dokonca „Ako sa cítiš?" pýtal
Keď zacítil morský vánok
A únik nebol len cez spánok
Pamätal na dobu, kde jediný úsmev vyriešil všetky problémy
Na dobu, kde neexistovali rozdiely
Bolo to pred tým ako prišli túžby, vojny
Keď ľudia sa dostali na samí vrchol nenávisti
Bolo to vtedy, keď zmýšľajúce bytosti neboli ešte zvieratami

Tá všetka zeleň nežne hladila im duše
Láskavosť, úprimnosť a dobrota neboli vyčerpávajúce
Sny a ciele boli utkané z neprelomiteľnej ocele
A všetko, čo nás viedlo boli črepiny nádeje
V každom srdci vládol pokoj, nič iné ako harmónia
Vo vzduchu nikdy nevisela otázka:
Bol som naozaj skutočný?
Bol vesmír vážne nekonečný?
A my ľudia z čoho sme v skutočnosti ukutí?
Všetci boli spokojní, lebo mali všetko čo potrebovali
Nezávideli si, všetci boli k sebe milí, láskaví
A v ich domovoch zneli len radostné pokriky
Vážili si to, čo mali, vážili si ľudí, ktorí ich rozosmievali

V tej dobe bolo zlo mýtom
Zakopané hlboko pod povrchom
Všetka zloba, nenávisť zaraz prežiarená slnkom
Žili šťastne
Lebo verili na rozprávkové konce
A vedeli, že koniec, zánik, dno pekla
Sú len ďalšími synonymami pre zajtrajší východ slnka
Ich spomienky boli popretkávané niťami šťastia
A ich túžby nesiahali ďalej ako ich láska
Sloboda lietala vo vzduchu a dávala im krídla
Naraz ho ale smrť prerušila
Už toľké bolesti v stráženom srdci nezvládala
Bola v rozpakoch
So slzami v očiach
nevedela čo povedať, len jedna otázka jej v hlave vírila
„Keď bol taký dokonalý? Prečo takým nezostal?"
Nenechal sa rušiť, stále sníval
Zahĺbený v spomienkach, stále o minulosti rozprávať neprestával.
Ale vedel, že vidí svetlo na konci tunela
A zároveň vedel, že sama smrť mu odpustila
Lebo si uvedomil, že dokonalosť nikdy neexistovala
Už len táto rozprava záver potrebovala
Žilo sa tam bez hrozivých skutkov
Tá ľudská hlávka bola plná najpestrejších nápadov, preto sa nesmrteľnosť vliala do ich odkazov
Tam sa ani jednu noc nespalo bez nezabudnuteľných snov
Bola to len naša
Naša krajina zázrakov.