Power of Mate

5. Prisoner

Naozaj neviem, čo som si myslela, keď som zavrhla svoju poslednú možnosť na útek (zrejme to, aby už nikoho ďalšieho nezabili!), ale začínam pochybovať, že som spravila správnu vec.

Že robím správnu vec.

Chápete, Pavol a všetci ostatný ma nechránia pre nič-za nič - očividne chcú zabrániť pohrome, ktorá vraj má nastať ak sa dostanem do rúk Svorky Chladného Severu.

Každopádne, keď zídem po rebríku a dopadnem na svoje roztrasené nohy (ledva potláčajúc plač) zvolám: ,,Pôjdem s vami do sídla vašej svorky a nebudem sa brániť, ak už nikomu ďalšiemu neublížite."

Na to, samozrejme, moja svorka začne protestovať a James musí prikázať jeho bojovníkom, aby mojich obrancov (i keď si už trúfam povedať, že obranca som skôr ja) odpratali z cesty a ja môžem prejsť.

Kým kráčam pomedzi uličku zmesi bojovníkov, James sa začne škľabiť nad svojím víťazstvom.

,,Dobré rozhodnutie, Haven," pochváli ma a schytí moje zápästie. Keď zbadá znamienko v tvare meča, kde na čepeli svieti nápis 'TY', s úľavou prikývne.

Mlčiac ma odvedie preč z Lesnej uličky a keď sa ešte naposledy pozriem do tváre babky a Mayi (ktoré ma smutne sledujú spoza okna, akoby ma chceli zastaviť, ale zároveň vedia, že sa to nedá), naozaj sa skoro rozplačem.

A vtom niečo zachytí moju pozornosť - veľký čierny matný stroj so sklenenými oknami a svetlami. Auto. Také som videla asi iba trikrát v celom mojom živote, keď k nám dovážali vzácne suroviny.

,,Nastúp," zamrmle James a otvorí mi dvere vpredu.

Vediac, že nesmiem namietať si sadnem do úzkeho (a prekvapujúco pohodlného) sedadla. Kým si James sadne vedľa a schytí kruhové čosi, snažím sa upokojiť; zbaviť sa obrazu smutných tvári členov mojej rodiny; zabudnúť na pohľad na mŕtvolu...

,,Zapni si pás," vyruší ma James z môjho 'sústredenia' a ja nadvihnem obočie.

,,Zapnúť si čo?" opýtam sa ho s prekvapivo pevným hlasom.

,,Pás," odvetí James unavene a nahne sa ku mne. Najprv sa bojím, že ma udrie, alebo čo, ale napokon schytí nejakú divnú vecičku vedľa mojej hlavy, potiahne za ňu, a keď ma oblapí, zacvakne ju niekde medzi naše sedadlá.

Uvedomím si, že som spútaná.

,,Nemusíš ma spútavať, veď som povedala, že sa nebudem brániť!" vyšteknem naňho.

,,Ja ťa nespútavam," prevráti očami. ,,To je kvôli bezpečnosti. Ak by sme niekde omylom narazili, pás ťa zachytí a ty si nerozbiješ hlavu o predné sklo."

,,Aha," zamrmlem, ale vzápätí stíchnem, pretože sa mi začne triasť hlas.

Viete, ja nechcem odísť do Svorky Chladného Severu! Nechcem sa voziť v aute spútaná s Jamesom! A už vôbec sa nechcem stretnúť s jeho Alfou!

Ale taktiež nechcem, aby ešte niekoho zabili.

Potláčajúc plač, už len sledujem, čo sa okolo mňa deje.

James naštartuje motor a auto poľahky začne kĺzať po hlinenej ceste cez les.

Nepýtam sa ho, ako sa šoféruje. Nepýtam sa ho kam ideme. Nepýtam sa ho, čo teraz spravia jeho štyridsiati bojovníci a ako sa dostanú domov. Nepýtam sa ho, prečo si on nezapol pás tiež.

Pretože som si istá, že keby som to urobila, rozplačem sa.

A ja nemôžem dopustiť, aby ma James videl slabú. Mám predsa svoju hrdosť! Som vlk, do líšky prefíkanej, a nie rumázgajúce šteňa!