Power of Mate

6. Soulmate

***

Spútaná lanom, dotlčená, fialová od modrín a v nepohodlnej polohe, konečne viem, ako sa cítia väzni.

Samozrejme, nemyslím tích ľudských väzňov, ktorí dostávajú pravidelné jedlo, majú záchod, dávajú si tetovania a keď príde ich čas, odkráčajú so vztýčenou hlavou, hovoriac si: ,,Ešte sa vrátim. Tí poslintanti," alebo policajti? Neviem. V škole som nedávala ten najlepší pozor, ,,sa o mňa postarajú lepšie, akoby som to zvládol ja." Nie. Ja mám na mysli tích vlčích väzňov. Tích, ktorí sú zbití, potrestaní na smrť, alebo sa využívajú len pre informácie.

A i tak ich svorka nakoniec zabije.

Alebo, lepšie povedané, nás nakoniec zabije.

Chápete, trčím tu dlho, a teda sa už môžem považovať za väzňa. Z premýšľania ma bolí hlava a všetky spomienky na mňa dorážajú: mŕtvi Pavol, babka s Mayou, odporný James, neznámi Alfa...

Viete, ktokoľvek on je, jedno je isté - je najhorším vlkom na svete (čo dáva zmysel, kedže je vodcom najhoršej svorky, no nie?).

Veď jeho vinou takmer zavraždili celú moju svorku! A to len pre to, aby z nejakého neznámeho dôvodu dostal mňa!

Ale na dôvod som neprišla. Viete, väčšinou som plakala.

Viem, znie to depresívne. Ale nebojte sa, neplačem kvôli tomu, že zomrel člen mojej svorky, alebo že sa bojím toho najkrutejšieho vlka, alebo dokonca preto, lebo sa mi rúti svet.

Nie. Na to som priveľmi duševne silná.

Ale, bohužiaľ, fyzicky silná nie som. Plačem totiž preto, lebo ma bolia ruky. Nežartujem! Ruky! Veď tu predsa už hodiny trčím v Ježišovej póze, opieram sa o chladné kamene a sledujem pavúka, ktorý pletie pavučinu.

No, a ruky?

Mám ich už celú večnosť rozpažené a verte mi, k tomu neexistuje jediná pohodlná poloha (všetky som totiž vyskúšala).

A teda mi slzy frustrácie tečú po líci a medzitým už aj zaschýnajú, až mi to napína pokožku. Vyliala som už toľko sĺz, až sa mi točí hlava. Mám prázdny žalúdok a dehydratácia už poznačila moje telo.

Vlčia krv ma kvôli tej dehydratácii ani nelieči tak efektívne, a teda mám ešte stále modriny na zápästiach a každým pohybom zabolia (radšej sa teda ani nehýbem akoby som bola socha). Niet divu, že mám ruky ako z kameňa.

A to nie je všetko. Mám suchú pokožku, je mi zima a v ústach mám pachuť, akoby mi tam zhnil potkan.

Radšej nech už príde ten Alfa! Čím skôr, tým lepšie, nie?

A okrem toho mi treba čúrať. Ešteže som zvyknutá moč zadržiavať aj na niekoľko hodín, takže ma buď vypočuje Alfa a ja ho požiadam, nech ma pustí niekde na záchod (a on ma pravdepodobne pustí, pretože pochybujem, že tu chce mať mláčku), alebo ma zabijú skôr, než sa stihnem strápniť.

Tak či tak, nepočúram sa a to je to hlavné, no nie?

Rozmýšľala som aj nad tým, že zavolám na Jamesa a požiadam ho o priepustku na záchod, ale kedže je všade ticho a prázdno, pochybujem, že tu okrem iných väzňov niekto ešte je. Chápete, radšej si predsa budem šetriť sily a nebudem vrieskať na krutého bojovníka, ktorí by ma ešte aj zmlátil.

Popravde, doteraz sa ponáram do toho chladného ticha a čakám, kedy začujem cudzie hlasy. A nielen preto, lebo som zvedavá a (bohužiaľ aj) vystrašená. Ja netrpezlivo vyčkávam na Alfu Svorky Chladného Severu.