Power of Mate

32. Deal

***

Luke neustále beží a ja som ešte stále v pozore. Čakám na cudzí pach, zavrčanie, prasknutie konárika, na čokoľvek. Nič však neprichádza.

Cesta trvá až nepríjemne dlho. Určite utekáme aspoň dve hodiny! 

Prostredie sa za ten čas omnoho zmenilo. Borovice, smreky a jedle pomaly začali ubúdať - les zriedol. Stromy sa scvrkli. Jesenné listy z občasných listnatých stromov akoby naraz spadli na zem a schovali sa pod čerstvú prikrývku snehu. Krajina vyzerá chudobne. Stromy sú tu totiž príliš malé.

V dobe keď slnko ohlási poludnie, zbadám hory. Ich vrcholy nemajú bielu čiapočku, oni sú totiž biele úplne celé. Neujde mi, že Luke smeruje priamo k nim.

,,V týchto horách je Svorka Liečiteľov?" opýtam sa. Luke súhlasne zašteká.  

O takú polhodinu začneme stúpať smerom nahor a s pribúdajúcim časom začne snežiť. Chladné chumáčiky vločiek sú na mojej horúcej pokožke osviežujúce. 

Lukovi sa však sneh nepáči. Laby sa mu totiž zabárajú do stále väčšej a väčšej pokrývky. 

On to však vydrží a onedlho dôjdeme k veľkému listnatému stromu. Medzi nízkymi ihličnanmi tento vysoký listnáč vyniká - hlavne preto, lebo ani nemá listy. Luke zastane presne pred ním a obráti hlavu na mňa. Jeho pohľad pochopím. 'Vystupovať.'

Jednu nohu prehodím naspäť k druhej a skĺznem k zemi. Moje topánky ťažko dopadnú na korene, vytŕčajúce z hliny. Stehnami mi mykne ťažká bolesť, spôsobená toľkým sedením. Aby som nestratila rovnováhu, chytím sa kôry listnatého stromu. 

Potom si stiahnem batoh z chrbta, vyberiem z neho oblečenie a podám ho Lukovi. Ten následne zmizne za opačnú stranu holého stromu. Kým sa vráti, prehodím si batoh naspäť cez plecia.

,,Myslela som, že pobežíme až do svorky," poviem, keď odrazu zbadám Luka stáť vedľa mňa. Na koreňoch stromu stojí - narozdiel odo mňa - bez opory.

,,Zmena plánu," odvetí. ,,V tom snehu sa totiž príliš ťažko behá."

,,Takže pôjdeme pešo po dvoch." Môj hlas je spokojný. Moje stehná totiž pri predstave ďalšieho sedenia zaprotestujú. Keď však spravím krok dopredu a moja botaska sa celá ponorí medzi mokré vločky, roztopený sneh mi zaleje topánku. Cítiac na chodidle mrazivú vodu, rýchlo vyšvihnem nohu naspäť do vzduchu.

,,Oprava," namietne Luke, mračiac sa. ,,Ja pôjdem pešo."

,,Nie," zaprotestujem. ,,Nemôžeš ma v jednom kuse nosiť! Už ma z toho bolia nohy!"

Luke si vzdychne. ,,Fajn. Ale keď prechladneš, nesiem ťa celú cestu naspäť!"

,,Neprechladnem. Som vlk," vyhlásim a znova sa pokúsim spraviť krok do snehu. Na druhý pokus je sneh... teplejší. ,,Okrem toho, ideme do Svorky Liečiteľov. Som si istá, že ma vyliečia z akejkoľvek choroby, ktorá ti napadne." Môj hlas mu napovie, že pochybujem, že dostanem nejakú chorobu od snehu.

Luke už nenamieta. Než ale začne kráčať vedľa mňa, chytí ma ešte majetnícky za ruku. Jeho dlaň je v porovnaní so snehom ešte viac horúca. Takmer ma popáli.

,,A čo cesta naspäť?" začnem. ,,Môžem sa už premeniť ja sama?"

,,Ak batoh necháme vo Svorke Liečiteľov, tak áno," odpovie. ,,Teraz však dávaj pozor. O chvíľu nás asi napadnú."

Kráčajúc ďalej do kopca sa zameriam na svoje zmysly. Necítim a nepočujem však nič cudzie. ,,Už sme v ich svorke?"

,,Áno. Do ich svorky sme vstúpili pri tom listnatom strome, pri ktorom sme stáli."