Ja a Persi

11. časť: Naozaj opustené laboratórium?!

A tam...
,,Zásoby! Veľké zasoby!" skríkla som na Ronju. Ona okamžite pribehla.
,,WOW'' od úžasa povedala.
Boli tam obrovské zásoby jedla, vody, liekov, a 1 pištol + 1 krabica nábojov!
Tým myslím: veľa konzeriev, cestoviny, keksy, veľa 2-litrových fliaš minerálky, obväzy, dezinfekcia, tabletky na bolesť, a také tie veci...
,,To nie je dobre!" povedala mi Ronja.
,,Niekto tu má asi skríšu!" pokračovala.
,,Čo teraz?" Ach, ja vážne nenávidim, keď sa to musím pýtať! Nabudúce sa štípnem, keď to poviem!
,,Veď je to nad slnko jasné, Alexandra!" čudným tónom to povedala a pozrela sa na mňa. Nevedela som kam tým mieri.
,,Vieš, že je noc?" optimisticky som dodala.
,,Asi nechápeš? Čó?" smutne pozrela na plafón a mne žačala dochádzať trbezlivosť.
,,No mne to teda jasné nie je...'' odpovedala som jej.
,,Ach, dúfala som, že to nebudem musieť vysvetľovať... No, keď to inak nejde. Pozri, za rohom je posteľ, jedna posťeľ, a hneď vedľa je jedno kreslo, už chápeš?"
V tej chvíli mi bolo jasné, kam tým mieri, až mi naskočila husia koža, no ona pokračovala v téme:
,,A my sme dve..."
,,Ty si chceš na neho počkať?" spýtala som sa jej, lebo na 100% viem, že ho chce zabiť a zásoby nechať pre nás!
,,Jasne!" zákerne odpovedala.
,,Myslíš, že je to správne?'' vyletelo zo mňa.
,,Správne?! Myslíš, že ja neviem, že je to veľké svinstvo?! Ale mi tie zásoby potrebujeme tiež!'' skríkla na mňa. Odišla odomňa a išla ku koňom.
,,To som sa pýtať asi nemala...'' Pomyslela som si. V tom ku mne prišla Persi a ľahla si. Obidve sme zaspali.

Zobudila som sa až ráno. Prvé čo som uvidela bola Persi. Pokojne spala, tak som išla sa pozrieť dole.
Na prízemí bola Ronja a priniesla koňom vedro vody.
,,Dobré ráno!" skríkla na mňa veľmi nahnevane. Mala som pocit, že to povedala priam doslova ,,cez zuby.''
,,Niekedy mi prídeš ako totálne decko!" pokračovala.
,,Keď nastala táto apokalypsa deti museli dospieť, tie ktoré nedospeli, stali sa z nich, ako tomu ty hovoríš - zombies!" stále ma nepustila k slovu, ale mala vlastne pravdu.
,,Prepáč." ospravedlnila som sa jej.
,,Myslíš, že ja to chcem urobiť? Keď áno, tak to si na omyle. Navyše, čo keď je to naozaj opustené...'' odpovedala mi so slzami v očiach.
,,Vieš čo tak na to zabudnúť?" spýtala som sa jej.
,,Na čo konkrétne?''
,,Na to, že chceš toho človeka zabiť.'' Zase! Nemala som to povedať. Musím sa naučiť držať jazyk pevne ,,na uzde''.
,,Ach, v tvojej vete je pár zásadných chyb! Ja nechcem, ja jednoducho musím. A nie ja, ale my. Čiže my musíme!'' Na to, ako som sa znova preriekla, zobrala to fajn.

,,Fajn, vieš čo? Zmeňme tému! Čo vlastne chceš robiť v laborke?" nedala som pokoj.
,,Už som si začínala myslieť, že sa nespýtaš! Možno to je niečo ako zombies, ale vŕta mi v hlave otázka - Ako? Ako to celé začalo? Stalo sa to predsa tak náhle, zo dňa na deň. Chcem zistiť aké príznaky javí meniaci sa človek na tú príšeru. Vďaka Persi už vieme, že keď zožrala ich mäso, nič jej nebolo! Takžé pokiaľ ťa nepohryzú, si za vodou.'' vysvetľovala mi. Mne to samozrejme začalo dávať zmysel, no nikdy som nerozmyšľala nad tým ako tá epidémia začala. Mala som plnú hlavú Persi, a potom ten prepad...
Ronja pokračovala: ,,Keď ľudské bunky začnú mutovať, je jediné miesto kde to môžeš vidieť - v laborke. Ale to nie je hlavné, vidieť to. Ide tu o tie príznaky...''
,,Už som sa začínalá báť, že chceš vynájsť protilátku, alebo niečo také...'' s radosťou som jej odpovedala.
,,No dobre, ale kde nájdeš toho človeka? A ja by som sa pozrela aj na to, ako ten jed pôsoby, čiže vlastne keď tak nad tým uvažujem, tak vlastne na premenu.'' pokračovala som v konverzácii.
,,No možno by sme nemuseli toho človeka, zabiť. Bol by náš pokusný králik!" odpovedala.
V tom niečo zašušťalo. My sme rýchlo pribehli ku schodom a tam sa skrčili.
,,Ronja, čo to bolo?!'' pošepkala som jej.
,,Náš králik sa dostavil!"
,,Čo?! Veď nemáme plán, nič! Čo keď má zbraň?" s hrôzou v očiach som hovorila.
,,No a? Kľud! Pozri prichádza z okna na druhom poschodí! Koľko máš ešte nábojov?''
,,Už žiadne všetky som vystrieľala na tých zombies na dvore." povedala som jej. Na to, že sme mohli každú chvíľu zahynúť bola dosť kľudná!
,,Fajn.'' povedala, a rýchlo pobehla a zobrala si tú zbraň, ktorá bola pri nových zásobach.
Zrazu do izby na 2. poschodi vstúpil nejaký malý chlapec a za ním dievča, vyzerala, že ma okolo 12-13 rokov.
Pozrela som sa na Roniju a pokývala som z hlavou, že ,,nie.'' Ona to našťastie pochopila a nezačala strieľať.

Pokračovanie na budúce ;)
Vaša Fire-Wolf-Korra