3. časť
*Hailey*
„Daj mi pokoj." povedala som rázne a ani sa neotočila. Kráčala som vpred, sem tam sa uhýbala študentom. Stále mi bol v pätách.
„Aspoň raz si ma vypočuješ?" odvrkol.
„S tebou sa nemám o čom baviť." odbila som ho. Surovo ma stiahol za ruku až to bolelo a pritlačil ma k stene.
„Je mi to ľúto jasné? Nechcel som ťa do toho zatiahnuť. Nečakal som, ako sa to vyvinie."
„No ako sa mohla taká bitka asi vyvinúť." povedala som ironicky, „To fakt netuším."
Zazrel po mne.
„A mimochodom, povedala som ti, aby si sa mi do cesty už nemotal." povedala som varovne a pozrela mu do tých krásnych modrých očí.
Uškrnul sa: „Ó áno, takmer som zabudol, že si mi sľúbila bolestivú nakladačku." povedal posmešne a naklonil sa bližšie, „Mňa neodstrašíš."
„To sa ešte uvidí."
„Na takéto reči si až príliš pekná a nevinná."
„Vzhľad niekedy klame."
„Tak mi ukáž ako sa vieš brániť." povedal s drzým úsmevom a ustúpil.
„Tu?" obzrela som sa po chodbe.
„Nebodaj sa bojíš?" ozval sa posmešne a už mu moja ruka pristála na líci. Jemne ma štípala.
Najprv na mňa počudovane pozrel, ale potom sa posmešne ozval: „Naozaj? Takto sa veľmi neubrániš."
Zahnala som sa, ale ruku mi chytil v letku. Zahnala som sa druhou, no spravil to isté a rýchlo si ma pretočil. Opierala som sa o ňho chrbtom a jeho pery som mala pri uchu.
„Ako vravím."
„Lenže ja sa brániť nepotrebujem." zašomrala som a mykla sebou. Darmo, „Bavíš sa dobre?"
„A ešte ako." pošepkal a ja som zacítila jeho dych na mojom líci. Bol tak blízko, že jeho pery sa dotýkali môjho ucha. Takmer som tú blízkosť neustála. Burcoval sa vo mne hnev, ale aj... nie. On? Určite nie.
„Už ma pusť." zašepkala som so zatvorenými očami. Nemôže sa to stať znova.
„Tak sa bráň." zašepkal a nahnal mi jemné zimomriavky na šiji. Cítila som ako sa usmial. Aj táto jeho malichernosť ma dokáže rozhodiť. Ani som si neuvedomila, že som úplne uvoľnená.
Otvorila som oči a s celou silou ho buchla ľakťom do rebier. Ohol sa a stisk povolil. Okamžite som sa vymotala z jeho náručia a postavila sa mu čelom: „Prečo mám odrazu na teba také šťastie? Nemôžeš ma proste nechať tak?"
Otočila som sa a odbehla do triedy.
*Liam*
Díval som sa za ňou, až kým nezmizla v triede. A to som sa jej chcel len ospravedlniť, no nejako sa mi to vymklo z rúk.
„Lee, naozaj ťa to za ňou až tak ťahá?" ozval sa kamoš druhej triedy, ten čo mi poslal včera správu. Gabe, celý menom Gabriel.
Pozrel som na ňho. Bol odo mňa nižší, takže to niekedy vyzeralo komicky.
„Je zvláštna. Mala zopár kamarátok, no so všetkými nakoniec stratila kontakt. Jednoducho ich odpísala. Je samotárka. A pritom, vzhľadom by bola hodná kráľovnej. A je aj hodne obdarená."
„No a? Je zaujímavá a pritom sa to nezdá." mykol som plecom.
„Ju nezlomíš, to ti hovorím vo pred. A vieš to. Pretože každého chalana poslala kade ľahšie."
