2. časť
*Hailey*
Dívala som sa na hodinky čo som mala na zápästí. Už len desať sekúnd. Deväť.
Pozrela som na učiteľku čo si už brala zo stola veci.
Sedem.
Pobrala sa k dverám.
Štyri.
Načiahla som sa po rameno tašky.
Dva.
Jedna.
Vystrelila som zo svojho miesta najrýchlejšie ako to šlo, no vo dverách som sa s niekým zrazila. Pozrela som na dotyčného, keď v tom vošiel dnu učiteľ.
„Ale, ale kam ste sa vybrali?" nadvihol obočie a premeral si ako mňa, tak aj Liama.
„Ó, doriti." zatiahla som a otočila sa na päte. Ostatní už začali vychádzať von. Hodila som tašku pri lavicu a vyložila si na lavicu nohy. Liam sa tiež s hlasným povzdychom vrátil na miesto. Poobzerala som sa, no videla som v našej triede len jeho. To snáď nie.
„A aby ste mi naozaj neušli, pekne tu tých päťnásť minút počkáte." povedal učiteľ a vyšiel von. Zavrel dvere a v potočil zámkom. Prekvapene som zízala na zamknuté dvere. Následne som pozrela na Liama.
„On nás tu vážne zamkol?"
„Zvykaj si." pozrel po mne a potom sa venoval skicáru.
„Toto mi ešte k šťastiu chýbalo." povedala som a prešla k oknu. Otvorila som ho a pozrela dolu.
„Hádam chceš vyskočiť von oknom?" uškrnul sa.
„Vlastne to nie je zlý nápad." mykla som plecom a on na mňa pochybovačne pozrel.
„Nezabudni si dolámať kosti."
„Prvé poschodie nie je tak vysoko."
„Riaditeľňa je pod nami."
„Čo si taký dosratý?"
Zazrel po mne. Položil ceruzku a podišiel ku mne.
„Aj tak si myslím, že si dosratý." bol o pol hlavy vyšší, vzbudzoval rešpekt, no ja som sa ho, ako inak, nebála. Čo ho sa ja vlastne bojím? Je vôbec niečo také?
Podišiel ku mne ešte o krok bližšie, až sme boli ozaj blízko: „Tak chcem vidieť ako tadiaľ vyskočíš."
Pozerala som po ňom a po chvíli povedala: „Dobre."
Vzala som si tašku a stúpla si na parapet. Celý čas ma sledoval a čakal kedy si to rozmyslím. To som neplánovala. Zoskočila som dole, no neudržala som rovnováhu a zvalila sa na bok. Posunula som sa pod okná víťazoslávne sa na neho uškrnula, chystajúc sa odísť. Stratil sa v okne. Zbabelec.
No práve keď som sa pohla, doskočil aj on a podarilo sa mu udržať rovnováhu. S nadvihnutým obočím som si ho premerala.
„O 'Davesová! McMover! Okamžite sa vráťte!" zvrieskla na nás Slowová z okna. Rozosmiali sme sa rozbehli sa preč. Spomalili sme až keď sme boli mimo areálu a Liam sa musel vydýchať.
„Padavka. Nevládzeš ani bežať."
„Zato čudujem sa tebe." povedal mierne zadychčane.
„Len sa čuduj." žmurkla som a cúvala, zatiaľ čo on ma doháňal, „Prečo ideš mojím smerom?"
„V parku je Mike."
„Už zasa nejaká trápna bitka?"
„Prečo trápna? Berme to ako určitý druh výchovy."
