5. časť
*Liam*
Pootvoril som oči. Takže predsa len to nebol sen?
Objímal som Hailey okolo trupu, nohy sme mali prepletené, prikrývka bola kdesi na zemi. Nadvihol som sa a pozrel jej do kľudnej tváre. Bola tak krásna. Vlasy mala prehodené nad hlavou cez vankúš, aby jej nezavadzali. Usmial som sa a očami prechádzal od jej vlasov, cez jej tvár, pery, krk, ramená, obňažené bruško, krátke kraťase, ktoré boli tak krátke, že by ich ani nepotrebovala, až po naše prepletené nohy. Mala takú úžasnú postavu. Spomenul som si na včerajší večer, keď som ju videl prezliekať sa. No ešte viac ako jej samotná postava, čo už bolo čo povedať, sa mi páčili jej smaragdové modré oči a plné pery. Jej vlasy, ktoré tak krásne vanilkovo voňali. A úplne najviac, jej charizma. Jej charakter. Výbušný, no vášnivý. Nenávistný, no milujúci.
Naklonil som sa k nej a vtisol jej bozk na krk. Mykla kútikmi.
Odrazu sa prudko roztvorili dvere a obaja sme sa mykli.
„Hailey, vedela by si..." viac už nepokračovala. Oči mala sivomodré, na hlave baranie kučery, ktoré si len pripla sponkou. Tričko mala od farby.
„Aaaaaah, Cassie." zamrmlala Hailey a Cassieniným smerom letel vankúš. Odkopla ho nabok a vyškerená zdvihla ruky, že sa vzdáva.
„Dobre, dobre. Už idem. Uhm, mimochodom, som Cassie." žmurkla na mňa.
Mávol som jej a zaškeril sa: „Liam."
Zasmiala sa a zatvorila dvere.
„Oh, to bol trapas."
„Je milá." zasmial som sa. Hailey si skryla tvár do dlaní. Uvedomil som si čo robí a tak som ju chytil za obe zápästia a odsunul jej ruky. Naozaj sa červenala. Zasmiala sa a nechcela sa na mňa pozrieť. Znova si skryla tvár dlaňami.
„Náhodou, si zlatá, keď sa červenáš." zasmial som sa.
„Nó, jasné." povedala mumlavo.
Sadol som si na ňu obkročmo a priblížil sa k nej. Dala ruky preč od tváre a ja som jej ich v momente priklincoval do matracu pri hlave. Nadvihla obočie. Víťazoslávne som sa uškrnul.
„O čo ti ide? Smiem vedieť?"
„To si nechám pre seba." povedal som, pustil jej ľavú ruku a mojou voľnou jej prešiel po odhalenom brušku a zacítil, ako sa zachvela. Presne v to som dúfal. Dúfal v spätnú reakciu. Priblížil som sa k jej perám, no následne mi odtlačila hlavu vyslobodenou rukou.
„Ale ale. Kľudni hormón, lebo druhý krát sa v tejto izbe už nemusíš objaviť." varovala ma, no bola uvoľnená.
Naoko som sa odul a hodil naspäť vedľa nej, až ju to pozdvihlo. Usmiala sa.
„Včerajšok sa mi páčil." ozvala sa po pár sekundách, čo sme len pozerali na plafón.
Pozrel som na ňu: „A rada by si si to zopakovala."
Otočila sa na bok aby na mňa dobre videla: „Ak vymyslíš niečo čo ma zaujme..."
„Čo povieš na menšie divadielko na uliciach?"
„Čo si mám pod tým predstavovať?"
Zamyslel som sa. Pomaly sa mi pred očami zjavoval plán a bol som s ním celkom spokojný.
„To nechaj na mňa." usmial som sa, „Len si priprav čierne šaty a uprav sa." žmurkol som na ňu a vstal z postele.
„Kam ideš?"
