6. časť
*Hailey*
Prstami som behala po klávesnici. Zahrala som určitú časť a znova pozrela na noty. Dlho som sa neučila nič nové. No to, že sa to učím dokopy päť minút a už som takmer nakonci, o tom radšej zamlčím. Cassie bola v kuchyni a vôňa pizze sa niesla celým domom.
Dohrala som a nadýchla sa. Teraz celú, odznovu, bezchybne. Ako každú inú pesničku, ktorú sa naučím za rekordný čas a pritom nieje najľahšia. Sklopila som oči a pozerala na biele a čierne klávesy. Miestnosťou sa ozvali prvé tóny.
*Liam*
Hrala úžasne. Práve som vošiel, keď dohrala posledné neisté tóny a začala hrať od znova. Tušil som, že je to tá istá pesnička. Oprel som sa o trám dverí a sledoval ju. Páčil sa mi jej nový imidž. Tak ako ten môj. Ešte sme odhadli rovnakú bledomodrú farbu.
Hrala ako profík. Až som sa musel usmiať. Bola moja. Len moja. Spomenul som si na predvčerajší deň po škole. Čo by sa stalo, keby nás nebola tá blbá učiteľka vyrušila? Vyspali by sme sa spolu? To ťažko. No keď tam bola predo mnou len v džínsoch a podprsenke a ja sa smel dotýkať jej tela, bol som hádam najšťastnejší človek.
Potichu som sa priblížil, vďaka vlasom ma nevidela. Pery mala mierne oddelené a takto sa zdali ešte plnšie. Bola proste krásna v každom momente. Keď zneli posledné tóny, podišiel som až za ňu a len čo sa ozývali posledné dva, ťahavé, jemne som sa dotkol jej pliec a ona rýchlo odtiahla ruku a obzrela sa. Vyvalila oči.
„Liam? Čo tu robíš?"
„Pustila ma Cassie." zaškeril som sa.
Prižmúrila oči: „Odkedy si tu?"
„Od začiatku tejto pesničky. Hráš krásne."
Usmiala sa. Bola zlatá, keď nevedela narýchlo prijať poklonu. Až teraz som si všimol, že spoza rozpustených dlhých modro hnedých vlasom jej trčí holý chrbát. S farbou jej vlasov som bol spokojný. Sprvu som si myslel, že to nemyslí vážne, no ona si ich naozaj zafarbila. Ako to, že som ju bližšie nespoznal už predtým?
„Nejdeme ku mne?" opýtala sa s úsmevom.
„A kde sme?" rypol som.
„Ku mne do izby." opravila sa napoli otrávene. Postavila sa a viedla ma za ruku. Poslušne som kráčal za ňou. Vošli sme do izby a zatvoril som dvere. Podišla k pracovnému stolu a začala upratovať. Lepšie som si poobzeral jej izbu. Najviac bila do oka jej obrovská posteľ s bielymi návlečkami, malými fialovými vankúšmi a fialovou plachtou rovnakej farby. Na kraji postele mala poskladanú fialovú deku. Skrine mala z bieleho dreva s kovovými rúčkami, jemne ladené s hnedým drevom. Jedna bola dvojdverová, druhá o polovicu menšia. Vedľa toho mala, tesne pri dverách a oproti posteli, regál na knihy. Z pravej strany bol pri posteli pracovný stôl s bielou kancelárskou stoličkou a na ľavej strane nočný stolík a zrkadlo. Tá veľká skriňa bola oproti pracovnému stolu. Medzi stolom a skriňou sa vynímalo veľké okno s jemnými fialovými záclonami, ktoré boli skôr na okrasu ako na úžitok. Vlastne to bolo jediné okno v miestnosti, rozdelené na dve časti, tá menšia sa dala otvárať. Oproti na stene bola prázdna nástenka so špendlíkmi. Nad posteľou mala potlač s fialovými orchideami na jednej z bielych stien. Vyzerala ako niekoho vysnená izba. Zato tá moja so zelenými stenami, trochu menšou posteľou, s väčším prítmím a značne zapratanejšia nestála za zmienku. No inak by som si ju ani nevedel predstaviť.
Podišiel som k nej a zozadu ju objal. Páčilo sa mi to hnedé tričko s výstrihom, ktorý odhaľoval celý chrbát. Oprel som sa bradou o jej plece a ona sa usmiala. Chcela zastopknúť ceruzku medzi ostatné, no ja som ju nenechal, vytrhol jej ju z ruky, hodil na stôl a s ňou cúval k posteli.
