10. časť
*Liam*
„Liam?"
Mykol som sa. Ešte nikdy ma Mike neohlásil menom. Ale po tom, čo sa stalo, mi to mohlo byť úprimne jedno. Pozrel som po ňom.
„Odkedy si o... o tom vedel?" opýtal sa, neschopný prijať to čo pred nemalou chvíľou videl.
„Od včera." ako to mohlo tak rýchlo ubehnúť? Keď sa mi zdôverila, že je anjel, mal som pocit, že ju už mám. Že si natoľko veríme, že si vieme povedať aj tie najtajnejšie tajomstvá. A teraz? Tak ľahko som ju stratil.
„Chceš sa o tom porozprávať?" opýtal sa opatrne Gabe. Bolo by dobré im objasniť, čoho boli práve svedkami, no proste som nemohol.
„Čo mám robiť?" opýtal som sa skleslo.
*Hailey*
„Pôjdeš tam a zabiješ ju." zašepkal mi do ucha a upravil mi dlhšie hnedé vlasy.
„Nedokážem to." povedala som cez slzy.
„Ale my ťa potrebujeme. Ja ťa potrebujem. Pre mňa by si to nespravila?"
„Zabiť svoju vlastnú mamu? Zošalel si?!" pozrela som mu do jantárových očí. Čierne dlhšie vlasy mu spadali na čelo.
„Nikdy ste spolu nevychádzali! Pozri sa na ňu, ona je najvyšší seraf. A čo si ty? O teba sa nikdy nestarala, nikdy ti lásku neopätovala."
„Bol to len jej spôsob výchovy." povedala som to, čo som zo strany rodičov počúvala tak často.
„Ty im to hádam veríš? Ťahali ťa za nos. Tvoj brat sa má sto krát lepšie ako ty, pretože je prvorodený. Ty si bola neplánovaná. No i napriek všetkému si miláčik všetkých." zašepkal a jeho pery sa obtreli o moje ucho, až som musela privrieť oči. Vždy som sa hnevala, že som bola menejcenná. I keď ma zbožňovali, nikdy mi nedopriali viac ako Andrewovi. Potom som spoznala Kamea. On ma podporuje. On mi rozumie. Miluje ma... aj keď v tom to momente som si nebola istá.
Odtiahla som sa a on pochopil a otočil si ma tvárou tvár: „No tak. Ja ti chcem len dobre. Potom nám bude už dobre."
„Ako si môžeš byť taký istý? Ako si môžeš byť istý, že to spravím? Ako si môžeš byť istý, že potom už budeme spolu? Že budeme šťastní?"
„Rozpestri krídla. Cítiš to? Vidíš ako dokonale k sebe pasujú? Aký krásny sivý odlesk majú? To je dôkaz našej lásky."
Kamea sa vždy držal motta, že biela farba je nudná farba. Naše boli biele, no so spomínaným sivým odleskom. To značí zlo. Nemalo by sa mi to páčiť. No ja som to zbožňovala. Zbožňovala som jeho.
Znova sa mi hral s vlasmi. Pousmiala som sa.
„No vidíš. Tak už mi veríš? Ja ťa milujem. A stále budem. Na to nezabudni." usmial sa a následne naše pery spočinuli v krásnom bozku. Od prvého momentu ma to k nemu ťahalo, aj napriek tomu, že bol o šesť rokov starší. Dvadsať jedna nie je tak veľa. Pre mňa nikdy nebude.
„Znova ťa rád vidím." uškrnul sa a sadol si vedľa mňa na okraj strechy.
Takmer mi z pier vykĺzlo „To sme dvaja." no nepovedala som to. Nebola som si tým istá. Nebola som si istá ničím. To ma hnevalo.
„Ahoj." povedala som a aj tak na neho nepozrela.
„Ani pusa na privítanie?" usmial sa a naklonil hlavu, aby mi videl do tváre. Čierne vlasy mal odvtedy dlhšie.
