4. časť
*Hailey*
„Cassie." povedala som otrávene.
„No ták." zasmiala sa.
„Cassie." zatiahla som.
„Aj tak si mrzutá. Treba si to niekde vybiť."
Vzdychla som a nechala sa uložiť na stoličku. Podala mi farby, paletu a štetce v rôznych veľkostiach.
„A čo mám maľovať?"
„Čo ti len napadne." usmiala sa a sadla si pri mňa pred svoje pomôcky a plátno. Pozrela som na to svoje, prázdne. Cassie pustila z rádia hudbu. No tá ma nezaujímala. Vytlačila som si čiernu farbu a začala kresliť prvé línie kmeňu. Nálsedne obrysy ostatných kmeňov, korene ťahajúce sa po zemi, lebku zvieraťa a hríby medzi nimi, koruny stromov pozachytávané v nekonečnej spleti v rovnakej úrovni. Vzala som bielu a sivú, pridala ešte trochu čiernej a začala vymaľovávať. Od svojej práce som sa ani neodlepila a ani som nevedela koľko času som už nad tým presedela. Možno hodiny. Dokončovala som posledné detaily, keď si všimla, že Cassienin obraz bol úplne iný. Vyžaroval farbami. Boli to taktiež stromy, no každý mal inú farbu lístia. Vyzeralo to skvelo. Pozrela som na ten svoj. Postavila som sa a odložila veci. Cassie pozrela na mňa a následne na obraz, ktorý som chytila do rúk a odniesla ho do svojej izby. Na dnes som skončila. Oprela som ho o stenu nech vyschne a ľahla si na posteľ. Vytiahla som slúchatká, zapla hudbu a len tak sledovala obraz. Pre toto neľúbim maľovať. Pretože maľba zodpovedá o autorovi a jeho pocitoch. Radšej som zatvorila oči a počúvala hudbu. No spánok na mňa neprichádzal. Ani len odpočívať sa mi nechcelo.
Vstala som a obliekla si červené nohavice, biely top s čiernym dlhším svetríkom a vzala si ešte kabelku iba s tým najcennejším. Rozlúčila som sa s Cassie a vyšla do ulíc. Už sa zvečerievalo.
Vzduch bol ešte teplý a posledné slnečné lúče, predierajúce sa cez oblaky, mi sfarbovali vlasy do zlata. Prechádzala som sa po uličkách, ktoré sa pomaly zaľudňovali, keďže ľudia niekedy dokázali oslavovať ako v piatok, tak aj v sobotu. Jeden vedľa mňa prebehol.
„Narodeninová párty!" zakričal a bežal do rodinného domu, kde to žilo a hudba šla hlasno. Vedela som, kto oslavuje. Megan, moja bývalá kamarátka. Prešla som pred domom, keď ma niekto ohlásil.
„Čo sa deje? Teba hádam nepozvali?" zaškeril sa Jon, môj spolužiak.
„Veľmi vtipné." prehodila som ironicky a pokračovala v ceste.
Chytil ma za plece: „Ale no ták, čo sa hneď urážaš?" povedal výsmešne.
Otočila som sa, chytila ho za plecia a kopla do brucha. Vyjavene na mňa hľadel zo zeme a ja som zacúvala.
„Kde sa to v tebe zrazu berie?" ozval sa, prehnutý v páse pomaly vstával. Otočila som sa a pridala do kroku.
„Hailey?"
Musela som zastať. Ten hlas bol ako pohladenie duše. Otočila som sa.
Liam stál za mnou a premeriaval si ma, na jednom pleci mal prehodený batoh: „Stalo sa niečo? Vlastne... čo sa to tam stalo?"
Musela som uznať, že keď sa takto zakoktal bol zlatý. A hlavne ten jeho mierne prekvapený pohľad. Tentoraz mal čiernu koženku, čierne rifle a na hlave tú tmavomodú čiapku, spod ktorej mu vytŕčala dlhšia ofina s blond koncami vpredu.
„Nič, ja len..." ja sama neviem. Najprv ma rozhodí ten obraz, potom Jonova trápna urážka. Už to so mnou nevyzerá dobre. Radšej som zmenila tému: „A čo tu robíš ty? Zas je to len o náhode, že sme sa stretli, alebo ma už sleduješ pár blokov od domu?"
