11. časť
*Liam*
„Nemôžem to nechať len tak." hlesol som. Cassie mi stisla plece.
„Oni sú temní anjeli. My sme len ľudia. Čo proti nim môžeme?" opýtala sa skleslo.
„Lenže ja ju nehodlám stratiť. Chcem ju ochrániť. Nezáleží na tom kto je a kto je ten fešáčik. Ja si ju len tak nedám. Zabojujem a prestanem až vtedy, keď mi ona úprimne do očí povie, že ma nemiluje."
„To sú síce silné slová, a pekné," dodal narýchlo Gabe, „Ale ten svalnatý okrídlenec ťa odpálkuje hneď pri prvej príležitosti. A môže si vybrať či rukami alebo krídlami."
„Ty vieš človeka podržať." zazrel som po ňom.
„Len som realista."
„Musím s Gabeom súhlasiť," začal Mike a ja som na neho neveriacky pozrel, „ale samého ťa v tom nenechám."
„Nemôžem sa pozerať na to ako moja dcéra, aj keď mi je skôr sestra rúti priamo do pekla pred mojimi očami." zašomrala Cassie, čo som bral ako súhlas, že sa k nám pridá.
„Fajn, idem do toho. Však ide len o môj život." prehodil ironicky Gabe, no nakoniec sa usmial.
„Tak ideme plánovať." uškrnula sa Cassie.
*Hailey*
„Prečo ma celý deň ignoruješ?" opýtal sa ma a sadol si na zábradlie vedľa mňa.
„Prepáč, len premýšľam." odpovedala som zasnene. Pred očami som mala môj posledný bozk po ktorom som zbabelo ušla. No čo by bolo kebyže ostanem?
„Celý deň?" rypol do mňa a objal ma okolo ramien a pritúlil si ma, „Vieš, čudujem sa, že si si za tie tri roky narobila len tak málo nepriateľov. Teda iba jedného. Zatiaľ čo na tých mojich by bol aj jeden zoznam málo. Ale tak, to som ja. Temný a zákerný. A milujúci. Vždy som bol taký."
V tomto som s ním musela súhlasiť. To ja som bola to neviniatko, ktoré ale vykonalo horší čin ako on. On len odišiel užívať si. Ja som bola vyhostená. Odobrali mi za trest krídla. On ich mal celý čas a po svete chodil ako temný príťažlivý anjel pomsty.
„Myslím, že jeden mi bohate stačí. Ak sa jej pomstím, budem mať pokoj."
„A čo potom?"
Zovrela som peru a mykla plecami: „Odídem."
Ó, tak ľahko sa to hovorí. No to bude najlepšia varianta. Liam bude v bezpečí a ja... si nejako vystačím. S Kameom ako osobný sprievod. Možno si k nemu nova nájdem cestu.
Aké detinské myslieť si, že všetko bude také jednoduché. Už teraz to nezvládam.
„Tak pôjdem s tebou."
Vystrela som sa, rovnako aj svoje krídla a tie jeho kŕčovito zareagovali: „Pokojne."
„Naozaj?"
„Isteže. Čo budem robiť vo svete sama? Navyše, tak či tak ma nakoniec dostanú." zamumlala som.
„Nie ak im budeme poctivo unikať."
Niekedy ani neviem čo by bolo lepšie. Mali ma zabiť. Nemala by som potom také problémy aké mám. Buď sa im vydám na milosť, alebo sa budem pozvyšok života skrývať. Pozvyšok môjho dlhého života. Beznádejne som si prešla rukami po tvári.
„Takýmito báchorkami ma neutešíš. Možno ak by vtedy rada rozhodla inak..."
„Šššt. Nad takým ani nepremýšľaj." povedal a ukazovákom ma umlčal a potom mi ním prešiel po perách a usmial sa. Zahľadel sa do mojich očí tými svojimi jantárovými a priblížil sa ku mne. Pozrel mi na pery a následne znova do očí. Pýtal si bozk.
