Prešlo niekoľko dní.
Vysvetlili mi, že po autonehode som mala zložitú operáciu.
Otras mozgu, zlomené rebrá.
Druhý až deviaty deň, prichádzali ľudia z mojej rodiny a pýtali sa ma, či ich poznám.
Poznala som.
Veď prečo, by som ich nemala poznať?
Plakali, ale nič mi nepovedali.
Keď som sa opýtala, prečo plačú, tak neodpovedali. Iba rýchlo odišli. Bolo to divné.
A otázka zostala nezodpovedaná.
Prečo?
Prišiel desiaty deň od môjho zobudenia sa v nemocnici.
Bola som už zotavená z vážnych rán, aj drobných pomliaždenín.
Vraj zázrak, že žijem.
Cítila som sa už výborne.
Mali ma už previesť do domácej liečby.
Prišla pre mňa babka. V poslednom čase sa o mňa starala skoro stále. Zobrala tašku a hodila ju na zem. Do nej hádzala moje veci.
,
,Kde sú moji rodičia? Sú na tom zle? Prečo nemôžu prísť?" vyprskla som na ňu, keď ešte stále, trvalo to vyše pol hodiny, balila moje veci do tašky.
Moja babka si vymenila pohľad s doktorom a so sestrou. Tí nebadane prikývli.
,,Gabi," otočila sa ku mne.
Dostala som zlú predtuchu. Zovrelo mi hrdlo.
Pozrela som jej do očí.
,,Je načase ti povedať pravdu," držala sa statočne a napriek tomu mala čo robiť s utieraním sĺz.
Preglgla som.
Toto sa začína zle.
Predtucha sa začala stupňovať.
Bála som sa.
,,Tvoji rodičia, sa už nevrátia," povedala a bojovala so vzlykmi.
Zatočila sa mi hlava.
Všetko zapadlo na svoje miesta.
Babka v čiernom. Celá rodina, plačúca a v čiernom.
Tma.
Posledné, čo som počula, bolo pípanie prístrojov, hlásajúcich riziko. A beh doktorov.
A napokon.
Definitívna tma.
YOU ARE READING
Jeden deň
Short StoryJeden deň, ktorý Gabike prevrátil život naruby. Stačil jeden deň, aby stratila všetko, čo milovala. Čo by ste spravili vy, keby sa vám život zmenil ako Gabike? A čo by ste spravili, keby sa vaše nočné mory stali skutočnosťou? Myslíte si, že máte zl...
