Jeden deň

13. kapitola

Rodičia.
Prví ľudia, ktorých uvidíte po narodení.
Chránia vás.
Ľúbia vás.
Zahrňujú láskou.

Rodičia.
Najdôležitejší ľudia na svete.
Vychovali vás a nič zato nechceli.
Toľko krát ste ich sklamali.
Ale oni odpustili.
Verili vám.
Boli vám oporou.

Rodičia.
Tí najvzácnejší ľudia na svete.
Keď to tak zhrnieme, sú to jediní ľudia hodní lásky.
Sú to anjelské stvorenia.

O čo všetko som prišla, keď som ich stratila!
Nohy mi pracovali samé od seba. Automaticky trafili do triedy.
Ani som nevedela ako. Ani som si nepamätala cestu!

Ale aspoň som už pochopila mamin a otcov tieň, ktoré ma tak často nasledujú a ktoré vidím v zrkadlách.

Bolo to tak logické!

Lebo sú anjeli!

Do triedy som vošla, ledva sa vlečúc. A predsa sa všetky pohľady presmerovali na mňa. Počula som zo všetkých strán tichučké:
,,Ahoj, Gabika."
Tie tiché slová jemne šušťali, akoby unášané vetrom. A predsa. Boli smerované mne. O chvílu sa vrátili do triedy nasrdení spolužiaci, moji údajní ,,priatelia."
Nepamätala som si ich, ale cítila som ich nenávisť ku mne.
Kráčali namosúrene a o mňa ani nezakopli.
,,Tu sedíš," potiahlo ma nejaké dievča za rukáv. Sadla som si k nej. Trochu som sa od nej odtiahla.
Ona sa na mňa pozrela a zamračila sa. Vzápätí pokrútila hlavou.

Prišla učiteľka a odučila hodinu. Na mňa sa cez hodinu ani nepozrela.
Po hodine sa začalo peklo. Profesorka odučila hodinu a odišla z triedy.

,,Tu je naša Gabikaaa! No čo Gabi, už si si spomenula kto som?" opýtala sa krásna bloncka a založila si ruky vbok.
,,Heej, kto si? Ja ťa nepoznám!" zatiahla falošným hlasom bruneta vedľa nej.
Spolu sa odporne zasmiali.

Jedno z dievčat vytiahlo zrkadielko a hnusne zatiahlo: ,,Zrkadielko, zrkadielko, kto je najkrajší na Zemi?"
A druhé odpovedalo: ,,Ty určite nie Gabriela Gibsonová."
Ozval sa škrekľavý smiech obidvoch dievčat.
Gabike sa vygúľala osamotená slzička.

,,Aha ju! Už reve! Poďte sa pozrieť, Gabriela Gibsonová plačká!" zasmiala sa blondínka a spolu s ňou celá trieda.

Zjavne ma tu nikdy nebudú mať radi...

Začali ma štípať oči.

Vybehla som z triedy.

Chcela som sa dostať na toalety, čo sa mi po niekoľkých pokusoch aj podarilo.
Sadla som si v mandarinkových šatách na zem a tíško som plakala.
Bola som nešťastná.
Prišla som o rodičov a namiesto priateľov som našla iba ľudí, ktorí ma z duše nenávideli.
Bolestivo som prešla k zrkadlu a chytila sa umývadla.
Uvidela som v ňom rodičov. Snažili sa mi zotrieť moje slzy.
Docielili však iba to, že ma striaslo.

,,Choďte preč! Ste predsa mŕtvi! Nechajte ma!" zjačala som.

Padla som na zem od vyčerpania a sklamania.
Slzy mi padali sprostred očí priamo na podlahu.
Zvonilo.
Nechcela som odísť.
Samej mi bolo tak dobre...
Nikto ma už neponižoval.

A tu som teda, na dievčenských záchodoch presedela celé vyučovanie.