Jeden deň

8. kapitola

Balila som si veci. Po mesiaci v nemocnici ma prepustili.
V nemocnici som si skrátila čas rôzne.
Pozerala som veľa filmov, čítala časopisy.
Dokonca som aj šila.
Viem šiť, ale šijem nerada.
Napriek tomu som si vyšila vzor na šaty.
Zastala som uprostred pohybu. V ruke som mala šaty, ktoré som povyšívala. Žmolila som v rukách bielu hodvábnu látku. Jemná a zložitá čipka sa tiahla pozdĺž jednoduchého výstrihu. Čipka bola dozdobená malinkými perlami. Po celých šatách som vyšila malé kvietky, ktoré až príliš verne pripomínali snehové vločky.
Šaty som teda opatrne poskladala a vložila do kufra.

Vraj mám byť ešte mesiac v domácom liečení. Ale prečo celý mesiac? Veď sa zbláznim od nudy!

Porozhliadla som sa po izbe. Nezostala tam ani stopa po mojej prítomnosti. Zavrela som kufor. Nedal sa ani zdvihnúť. Tak bol naprataný rôznymi vecami.
A tak som si sadla na okraj postele a nechala ho tak ako bol.

Tešila som sa na rodičov.

Hádam aj ich už prepustia z nemocnice. Pamätám si ich úsmevy. Ich tváre. A neviem sa dočkať kedy ich konečne uvidím.

Mám bývať u Neznámej.

Neviem prečo.

Ale neprotestujem.

Dnes mám prvé posedenie s cvokárkou.

Prečo?

Neviem.

Teda. Povedali mi, že to je len prevencia. Ale ja im neverím.

Keď to všetko zhrniem, tak neviem nič.

Absolútne nič.

Ktovie čo bude hovoriť cvokárka.

Veď ja som zdravá!

Alebo nie?

Každopádne som si balila veci. Pomaly a vzorne. Bála som sa cvokárky. A to poriadne.

Čo bude so mnou robiť?

Pokusy?

Bude ma hypnotizovať?

Asi som pozerala priveľa science fiction filmov.

Prišla Neznáma a spolu s ňou prišiel aj nejaký chlap.
Požiadala ma, aby som jej hovorila Mária. Jej spoločník sa volal Jano.
Jano mi zobral všetky kufre a bez sebemenšej námahy ich preniesol cez prah.
Mária mi položila ruky na plecia a jemne ma navigovala von z nemocnice.
Naložili ma do auta a odviezli domov.
Spomenula som si na tento dom. Tak veľa spomienok sa nedá umlčať.
Bol to dom, kde som vyrastala s rodičmi.