7. kapitola

8 2 0
                                    

Zmätok v duši, v hlave, všade. Žena z prvého dňa stále prichádzala a odchádzala.

Doktori mali vo všetkom zmätok. Zrejme ešte väčší než ja.

Spomínam na rodičov a rozmýšľam ako sa majú v nemocnici.
Jedna milá stará pania, ma stále strážila na izbe.
Najprv mi chcela porozprávať rozprávky. Namietla som, že chcem počuť niečo skutočné. Tak mi rozprávala rôzne príhody z detstva.
Bolo to zábavné. A často som sa smiala.
No v očiach Neznámej neboli ani stopy po smiechu.
Vypadala, akoby sa v živote nesmiala.

...

,,Ďakujem," zaševelila som a zobrala si tanier s jedlom na kolená.
,,Prečo som vás nikdy nevidela sa smiať?" spýtala som sa Neznámej a s chuťou som si nabrala z polievky.
Zadívala sa na mňa tým svojím smutným pohľadom.
,,Pretože som stratila mojich najbližších ľudí," povedala pochvílke, ktorá mne pripadala ako večnosť.
,,Preto ma opatrujete?" jedla som a polievke som venovala celú moju pozornosť.
,,Áno, princezná," odpovedala mi.
Už ma neudivovalo ako ma volala. Od samého začiatku mi hovorila princezná.

Hlas jej preskakoval. Asi plakala.
Potvrdilo mi to tiché smrknutie.

Nechcela som sa na ňu pozrieť, lebo by som videla, že plače.
A to ma, nejakým zvláštnym spôsobom bolelo.
Ale nevedela som prečo.

Jeden deňWhere stories live. Discover now