Jeden deň

10. kapitola

Čakala som zase v čakárni. Vyplnila som hádam aj pol tucta psychologických testov.
Testovali moju pamäť spred nehody. Neboli to ťažké testy. Ale záležalo na nich.

Priznám sa.

Pamätala som si len zážitky s nejasnými postavami a...tmu.

Aj to málo spomienok sa ale tak ťažko dolovali z pamäte, že som to po piatich minútach vzdala. Ostatok som si vymýšľala.

Čakala som teda na výsledky a pozorovala rôznych ľudí, čakajúcich v rade na posedenie s psychologičkou. Videla som rôzne staré panie, decká na pokraji zrútenia, bývalé šľapky, mužov, červených od hnevu...

Mala som nevysvetliteľnú chuť, ľahnúť si do perín a spať.

Zbaviť sa ťažkých myšlienok.
A...
Nemyslieť.

Hocičo...

Len nemyslieť.

,,Poďme domov, prosím," pošepla som Márii.
,,Počkaj na výsledky," povedala.
Prikývla som...

Zase mi nič nenašli.

Mária sa usmiala cez slzy: ,,Tak poď už. Hádam zajtra..."
Cesta autom bola veľmi dlhá. Položila som si teda hlavu o sklo a privrela oči.
,,Gabika," oslovila ma.
,,Mhm," zahmkala som.
,,Musím sa tam ešte vrátiť. Zabudla som tam tvoj preukaz poistenca. Nechám ťa doma a ja pôjdem, dobre?" mrkla na mňa v spätnom zrkadle.
,,Dobre," položila som si čelo o sklo a privrela oči.
Prestala som myslieť. Prišiel milosrdný spánok.

***

Zobudila som sa na pohovke.

Čo vlastne robím na pohovke? Veď som bola v aute!

,,Mária?" skúsila som.
V prítmí domu sa rysoval nábytok. Hlas rezonoval v prázdnom tmavom dome a ja som bola sama.
Znie to ako horor. Ale nebol. Mala som pocit, že ma tá tma obaľuje. Že ma objíma.
Pozrela som sa do zrkadla. Uvidela som rodičov v odraze. Stáli za mnou a ruku mali položenú, každý na jednom pleci. Pozrela som sa dozadu.
Neboli tam.
Pozrela som sa do odrazu.
Mama sa zľahka usmievala a tatino ma pohľadil po líci. Cítila som ten dotyk.

Tresknutie dver.
Otočila som sa k dverám. Stála v nich Mária. Obzrela som sa ponad plece do odrazu.

Rodičia tam už neboli.

,,Mária," usmiala som sa a objala som ju.
Na nič viac som sa nezmohla.