Jeden deň

3. kapitola

V aute som sedela vzadu ako vždy. Sadla som si na miesto za vodičom. Otec šoféroval.
Otec je dobrý šofér. Jazdí rýchlo, ale sebaisto. Je úžasný. Často hovorí, že má na aute viac odcúvané ako mama najazdené. A je to pravda.

Pozerala som von oknom.
Cestovali sme dlho.

Trochu sme sa rozprávali.
Ale väčšinou sme boli ticho.
Rodičia sa tlmene rozprávali.

Slnko už zapadalo a vrhalo prekrásne krvavo červené odtiene. Radšej som celú svoju pozornosť venovala oblohe. Bolo to krásne. V západe slnka sa moje vlasy stali červenšími, než pôvodne sú. Usmiala som sa. Slnko mi svojimi lúčmi pohládza tvár.
V tomto čase som mala byť vonku, so svojou partiou. Presne viem, čo by sme robili s partiou.

Najprv, by sme išli na zmrzlinu. Potom by ma Lukáš vytiahol niekam do súkromia, aby sme sa mohli bozkávať.
Všetci by sme sa stretli pri moste zaľúbených a odtiaľ by sme išli k Lukášovi domov. Pustili by sme si horor.
A keď by všetci odišli, boli by sme u neho. Objímali by sme sa, bozkávali...

Zrazu sa ozval strašný výkrik.

Výkrik mojej drahej mamy.

Všetko sa mi spomalilo.

Nakukla som, čo sa deje.

Pás mi to však nedovolil a hlboko sa mi zaryl do tela.

Zastonala som.

Mama sa obzrela dozadu.

Svoje oči zabodla do tých mojich.

Čítala som v nich strach.

Strach o mňa.

Môj otec tak kŕčovito držal volant, až mu obeleli hánky. Potočil volantom.

Ozval sa náraz. Tupý a tvrdý.

Hodilo ma o sedadlo. Vtom istom momente vystrelili airbegy.
Niekoľko krát nám urobilo hodiny. Bolo to ako kolotoč.

Zastavte kolotoč, ... Tá pieseň stále znela v mojich ušiach.

Bolo by to priam príjemné, keby sa neozýval škripot bŕzd a piskot pneumatík.
A keby som bola inde a nie v aute.

Auto zastalo.
Veci do mňa narážali, cítila som ostré hrany, ktoré mi prešli po nohách.
Niečo mi padlo na hlavu.

Bolo to poriadne ťažké.

Tma.

Nič viac.

Len čierno čierna tma.