Jeden deň

6. kapitola

,,Och, chválabohu!" započúvala som sa do toho hlasu.
,,Kto ste?" pery sa mi ledva pohybovali.
Vnímala som prístroje vedľa seba. Pípali.
,,Gabika, ty ma nepoznáš? Pozri sa na mňa!"
Otočila som sa za hlasom. Pozrela som sa na ňu.

Sivé vlasy, kruhy pod očami, plné pery, modré oči a okolo nich vrásky.

,,Nie. Nepoznám vás," zašepkala som.

Žena zalapala po dychu.

,,Doktor, doktor!" zakričala žena.
Doktor vtrhol do izby.
,,Ona ma nespoznáva!" počula som plač.
Ale hlavu som nedokázala otočiť.
Zavrela som oči.
Unavená som zaspala.

***

,,Poznáte ju?" hovoril ustarostene.

Muž v bielom, mi ukazoval fotky. Nepoznala som nikoho. Až na jednu fotku.
,,Počkať," ich som spoznávala. Niečo mi to hovorilo.
,,Poznáš nieloho?"
,,Nie. Myslela som si, že hej, ale nie..."
,,Skús sa na ňu ešte raz pozrieť," povedal ustarane.
,,Ja..." začala.

Spomienky.
Niečo videla. Niečo cítila.

Krásne dievčatko sa hralo so svojimi rodičmi. Bolo spokojné, šťastné. Darovali jej plyšáka.
,,Poď, Gabi. Ideme sa odfotiť," povedala mama príjemným hlasom.
,,Dobe," dievčatko ešte nevedelo vysloviť r.
Cvakol blesk fotoaparátu.
,,No vidíš, Gabi? Túto fotku ti dáme do izbičky, keď budeš veľká..."

Nadýchla som sa.
Pod tou ťarchou, akoby som nevedela dýchať.

Mama, otec! To sú určite oni!
Spomienky sa mi rojili v hlave. Premietali sa mi v hlave ako starý film.

Moje prvé kroky.
Moje desiate narodeniny.
Ja a moji rodičia staviame snehuliaka.
Ja a moji rodičia pri vianočnom stole.
A potom to najhoršie. Autonehoda. Všetky detaily autonehody sa mi prehnali hlavou.

,,Kde sú? Musím ich vidieť!" hrabala som sa z postele. Siahla som po infúzii.
Doktor ma však zastavil:
,,Musíte oddychovať. Potom sa určite uvidíš s rodičmi."
,,A sú vporiadku?"
,,Určite sú," ubezpečil ma.
Upokojila som sa.
Pokračovali sme v menovaní osôb, ktoré poznám. Respektíve nepoznám.

Spoznala som iba rodičov.

V hlave som mala zmätok.

Kto sú tí ostatní ľudia?