1.kapitola

3.3K 169 14
                                    

,,Dobré ránko, kráska." Otvorila som oči a vedľa mňa ležal Šimon.

,,Ako dlho si už hore?" spýtala som sa ho. 

,,Desať minút?" spýtal sa sám seba.

Spala som u Šimona, už neviem koľkýkrát, no aspoň má Natália s Adamom viac súkromia... Natália skoro vždy prespáva u nás. Je jej tam lepšie ako doma, a ani sa jej nečudujem. S jej rodičmi a bratom som sa už stretla a poviem vám, veľmi ma nemajú v láske. Ani Adama a mojich rodičov. Natália sa na nich naštvala a tak väčšinu času a nocí trávi u nás. Vlastne tam má už viac vecí ako doma. Ja mám zatiaľ u Šimona len pár vecí na oblečenie a trochu z kozmetiky, keby niečo...

,,No šup, šup...Trvá ti to ako lačnému sranie..." poháňal ma Šimon, za čo si zaslúžil odo mňa buchnát do chrbta.

,,Auu...Ale mám pravdu...Nestihneme to... A ja ťa tam potrebujem." poháňal ma ďalej.

,,Dobre, dobre... Veď už skoro som. Počkaj už len mejkap."

,,Na čo ti je mejkap? Si krásna bez neho tak poď..." pobozkal ma na čelo. Vykašľala som sa na mejkap a schmatla kabelku. Rýchlo som si obula tenisky a vzala mikinu z vešiaka. Chytila som Šimonovi ruku a usmiala sa naňho. Za to som si zaslúžila od neho bozk.

,,Ide nám autobus!" skríkla som sa následne sme začali utekať, aby sme ho nezmeškali. Udychčane sme vbehli doň a usadili sa na najbližšie dve voľné miesta, ktoré sme našli. Zrazu sa v autobuse ozval chlapský hlas.

,,Kontrola cestovných lístkov." skríkol. Všetci si začali vyberať električenky, či lístky, rovnako aj ja.

,,Do riti!" zanadával Šimon. Nechápavo som naňho pozrela.

,,To snáď nie! Ty nemáš lístok?" šepkala som. Nervózne pokrútil hlavou, že nie.

,,Ty si sprostý!" nadávala som mu, no pošepky. Pán podišiel ku nám.

,,Cestovný lístok, prosím!" pozrel na mňa a ja som mu podala svoju električenku. Pritlačil ju k stroju, ktorý mal v rukách.

,,A vy?" pozrel na Šimona.

,,Nemám." sklonil hlavu k zemi.

,,Dobre, pôjdete s nami." zahlásil.  Šimon sa na mňa ospravedlňujúco pozrel, pretože som naňho bola naštvaná, ale právom. Nemohla som ho v tom však nechať samého. Vystúpila som spolu s ním a kontrolórom z autobusu. Ďalší kontrolór podišiel k nám aj s nejakým párom, ktorí boli pravdepodobne opití a ešte k tomu aj smrdeli... Ráno a už byť opití? Toto čo je...

,,Občiansky, prosím..." Šimon začal vyťahovať z vrecka občiansky preukaz. Podal mu ho. Kontrolór si vytiahol svoj zápisník a začal si doňho niečo zapisovať. Šimon bol celý smutný a sklamaný. Vedela som, že to určite nestihneme a on takisto. Bol strašne sklamaný zo samého seba a nahnevaný na seba. Poznám ho. Chytila som ho za ruku a povzbudivo stlačila. Pozrel sa na mňa smutným pohľadom. 

,,Kľud! Ľúbim ťa!" usmiala som sa naňho a dala mu pusu na líce. Kontrolór sa na nás pozeral.

,,Stalo sa vám to už niekedy?" pozrel na Šimona.

,,Nie..." pokrútil hlavou.

,,Dobre...Tak vám to odpúšťam, ale nabudúce, nech sa to neopakuje..." pokarhal ho. Šimonovi sa na tvári zjavil úsmev.

,,Ďakujem vám." usmial naňho.

,,Vidno ako sa ľúbite...Koľko ste spolu, ak smiem vedieť?" spýtal sa nás.

,,Rok." usmiala som sa naňho a potom na Šimona.

,,Tak to je vážne!" zasmial sa, ,,nech vám to vydrží...A nezabudnite si kupovať cestovné lístky!" usmial sa na nás a odišiel.

,,Ďakujeme!" zakričala som za ním a objala Šimona.

,,Čo všetko dokáže láska! A to kvôli tebe! Ja ťa milujem!" pobozkal ma a zdvihol do vzduchu.

,,Dobre, dobre. Aj ja teba. Mali by sme si pohnúť, lebo už a tak meškáš..." povedal som mu. Okamžite ma položil na zem, chytil za ruku a začali sme utekať. 

,,Šimon! Veď je to ešte ďaleko!" upozornila som ho.

,,Ale autobus nám teraz nejde... Prosím... Vieš ako mi na tom záleží." prikývla som a začali sme utekať. Utekali sme už pár minút, no mne už pľúca nestačil. Jemu sa beží, keďže je  športovec, nie ako ja...

,,Šimon, ja už nevládzem!" zastala som a dychčala. Zrazu ma Šimon vzal na ruky ako nevestu a začal so mnou bežať. Ruky som si obmotala okolo jeho krku a dala mu pusu. Môj hrdina! Zasmiala som sa. Položil ma na zem a dychčal už aj on.

,,Je to už iba kúsok... To môžme aj odkráčať." dychčavo mi povedal. Prikývla som a začali sme kráčať. Zastali sme pri veľkej zelenej budove. Mohla mať asi tak dve poschodia, no bola dosť dlhá a široká. Boli tu rôzne kancelárie a priestory, ktoré si ľudia mohli prenajať. Vošli sme cez bránu do veľkého areálu. Kráčali sme po chodníku ku vchodu. Vošli sme dnu.  Bolo to tam priestranné a bola tam cítiť vôňa prípravku na zem. Šimon ma chytil za ruku a spoločne sme prešli k recepčnej.

,,Dobrý deň, koho hľadáte?" spýtala sa nás sympatická blondínka, sediaca za veľkým pultom.

,,Pána Hrabovského." povedal jej Šimon.

,,Moment..." začala niečo ťukať do počítača.

,,Druhé poschodie, číslo dverí 254. Od schodov pôjdete doľava a tam to nájdete. Mal by tam mať aj menovku." vysvetľovala nám.

,,Ďakujeme." poďakovali sme a vyšli sme po schodoch na druhé poschodie. Zabočili sme doľava, tak ako nám recepčná kázala. Kráčali sme po dlhej a širokej chodbe. Očami sme prehľadávali čísla dverí.

,,Tu je!" zastal Šimon. Stáli sme pred hnedými dverami. Šimon sa nadýchol, vydýchol a zaklopal na dvere. Chytila som ho za ruku a šepla mu do ucha nech nestresuje. Nechápem čo kvôli tomu robí také stresy...Veď to nič nie je. Síce to preňho znamená veľa, ale aj tak... Započuli sme kroky a následne sa otvoril dvere.

,,Šimon...Vitaj! Som rád, že si prišiel." pozdravil ho sympatický, starší pán a poslal nás dnu.

,,A ty si?" pozrel na mňa.

,,Jeho priateľka. Podpora. Gabriela, teší ma." podala som mu ruku, ktorú prijal.

,,Andrej Hrabovský!" usmial sa na mňa.

,,Sadnite si." ukázal na kreslá vedľa nás. Sadli sme si a on tiež.

Aloha! Dnes je tu kratšia časť, za čo sa ospravedlňujem :/ Nevedala som to už naťahovať :D Zároveň je to aj prvá časť Love you 2 :) Dúfam, že sa vám páčila a znova Ďakujem za komenáre a voty :)

Mám vás rada :)

Honey202

LOVE YOU 2Место, где живут истории. Откройте их для себя