LOVE YOU 2

4.kapitola

Chvíľu rozmýšľal a ja som naňho netrpezlivo hľadela, pričom som si okusovala spodnú peru. Zrazu sa na mňa pozrel a začal: ,,Nie."
Ostala som prekvapená. Počula som správne? Povedal nie?

,,Počkaj...Povedal si nie?" pre istotu som sa ho spýtala.

,,Áno." jednoducho odpovedal. Teraz som tomu už naozaj prestala rozumieť...

,,Čo áno? Áno prijmem to alebo áno počula si dobre, že to neprijmeš?"

,,Gabi," chytil ma za obe ruky a usmial sa na mňa, ,,nie, neprijmem to."

,,Prečo?" zaujímalo ma.

,,Chcem ostať s tebou...A nechcem aby mi otec rozkazoval, po tom čo spravil. Proste som sa rozhodol, že nie a to najmä vďaka tomu, čo sa včera stalo... Viem, že tým sklamem dosť ľudí, ale s otcom sa aj tak nechcem už stretávať a predsa len ostanem v tomto tíme a naďalej budem futbal hrať. Len nie ako reprezentant. Najmä to bude dobré pre nás." Pocítila som pocit šťastia. Vôbec som si nemyslela, že toto povie...Čakala som, že sa rozhodne prijať to. Je to obrovská šanca pre rozbeh jeho futbalovej kariéry. No bola som aj rada, že to neprijme. Budeme spolu. Pobozkali sme sa a dlho ostali ešte v objatí.

,,Milujem ťa." povedala som mu a opustila jeho objatie.

,,Aj ja teba. Ani nevieš ako." dal mi pusu.

,,Ale viem..." zrazu som si uvedomila, že stojíme pred školou a naokolo nikoho nie je.

,,Šimon? Nezvonilo už náhodou?" spýtala som sa ho. Porozhliadal sa okolo nás.

,,Máš pravdu. Mali by sme ísť." Rozutekali sme sa do školy. Naozaj už zvonilo, pretože po celej chodbe nikoho nebolo. Pozrela som na mobil. 8:17.

,,Meškáme už sedemnásť minút." oznámila som mu.

,,Oplatí sa nám ísť vôbec na hodinu?" pozrel na mňa.

,,Čo chceš robiť?" spýtala som sa ho.

,,Neviem...Môžme si spraviť voľnú hodinu a na ďalšiu sa vrátime." Chvíľu som rozmýšľala. Ešte nikdy som nebola za školou.

,,Bol si niekedy za školou?" spýtala som sa ho.

,,Nie, ale prečo to neskúsiť...Napíšeme si ospravedlnenky a podpíšeme ako naši rodičia. Nie sme v rovnakej triede, tak snáď nezistia, že sme boli za školou spolu..." Váhala som. Nemala som z toho moc dobrý pocit, ale pravdu povediac, ma to aj lákalo...

,,Neviem." stále som váhala.

,,Prosím. Skúsme to." prosil ma a pozeral na mňa psími očami, ktoré mu nešli.

,,Psie oči ti moc nejdú." zasmiala som sa. Šimon ma chytil za ruku a vyšli sme von zo školy.

,,A čo kamery?" napadlo mi.

,,Boli sme len za vchodovými dverami...Tam nie sú."

,,Fajn. Tak kam ideme?"

,,Poďme k jazierku...Inam ísť nestíhame." prikývla som. O ani nie dve minúty sme boli pri jazierku.

,,Ostáva nám ešte pätnásť minút." oznámila som mu. Prikývol. Podišli sme bližší k jazierku. Šimon si namočil ruky a zrazu tú vodu na jeho rukách na mňa šplechol.

,,Šimon!" skríkla som po ňom so smiechom.

,,Áno?" smial sa aj on. Vzala som do rúk tiež vodu a splechla ju po ňom. On spravil to isté. Chvíľu sme sa ešte špliechali.

,,Šimon, za desať minút končí hodina. Mali by sme si rýchlo napísať ospravedlnenky.

,,Máš pravdu." Sadli sme si na lavičku, ktorá bola kúsok od nás. Podala som Šimonovi kúsok papiera a pero.