LOVE YOU 2

2.kapitola

,,Šimon...Som veľmi rád, že si prišiel a prijal naše pozvanie." začal hovoriť.

,,Ja vám ďakujem za pozvanie. Bol som veľmi prekvapený..." priznal Šimon.

,,Možno vieš prečo si tu a možno nie. Videl som ťa hrať na minulom zápase... Naozaj si ma prekvapil. Nehráš futbal ani rok a je z teba skvelý futbalista... Asi vieš, že ja trénujem našich reprezentantov. Skoro profesionálnych futbalistov a málo kto sa sem môže dostať. Fakt len talenty, takých ktorých si vyberiem, pretože ma zaujmu...Ako ty. Naozaj si talent. Nikoho takého ešte v tíme nemám...Sú tam chalani, ktorých som sem prijal minimálne s päťročnými skúsenosťami. No ty si iný... Chcem ti ponúknuť hranie za náš tím... Je to však veľmi náročné, no zvládneš to. Asi vieš, že mi hrávame aj v zahraničí a to znamená, že niekedy odídeme aj na týždeň preč, možno aj na mesiac...Záleží na tom, kde a ako dôležité to bude...Samozrejme by som ti zabezpečil aj ospravedlnenky do školy a väčšinu prepláca štát alebo sponzori. Hráči platia len malú čiastku...taktiež ti nechám čas na rozmyslenie. Chápem ťa. Máš rodinu, priateľku, školu a kamarátov. Znamenalo by to aj menej času s nimi, no je to jedinečná ponuka, ktorú nedostane každý..." dokončil svoj dlhý monológ.

Vedela som asi, že toto mu chce povedať, no neuvedomovala som si to všetko. Čo to bude pre mňa znamenať. Čo bude potom s nami...Teraz mi tieto všetky otázky vírili hlavou...Chcela som Šimonovi dobre. Naozaj hrá ako profesionálny hráč. Chcela som aby si splnil svoj sen...No nechcem, aby odišiel. Chcem aby sme boli spolu stále. Ale takto bude cestovať po svete, po zápasoch alebo trénovať. Budeme veľmi málo spolu...

,,Ja...Neviem...Musím si to premyslieť a prediskutovať to so rodičmi a Gabrielou...Je to naozaj lákavé a vždy som o tom sníval." hovoril zaskočene Šimon.

,,Chápem ťa...Nechám ti čas na premyslenie. Daj mi vedieť do piatku...Tu máš moje číslo a poriadne si to premysli..." podal mu svoju vizitku.

,,Dobre...Ďakujem. Dovidenia." postavili sme sa odišli. Mlčky sme vyšli z budovy a mlčky odkráčali na zastávku.

,,Šimon? Viem, že tam chceš ísť. Viem aké je to pre teba dôležité...Nechcem, aby si tam nešiel kvôli mne..." prerušila som to ticho, ktoré už dlhšiu dobu medzi nami pretrvávalo.

,,Gabi...," otočil sa ku mne, chytil ma za ruky a navzájom sme si pozerali do očí, ,,viem, že mi to praješ, ale zároveň nechceš aby som tam išiel. Neviem či tam pôjdem. Neviem, či to dokážem. Náš vzťah by už nebol taký ako predtým. Možno by nebol už vôbec." sklonil hlavu. Pri jeho slovách, že by náš vzťah už nebol, som ho objala a rozplakala sa. Neviem si to predstaviť...

,,Šimon...Rozmysli si to. Chcem aby si vedel, že mi to vôbec prekážať nebude, keď tam pôjdeš...Neublížiš mi tým. Neriešme to ďalej prosím. Nechám to na teba. Je to tvoje rozhodnutie...Chcem ti dobre. Choď tam. Prijmi to..." usmiala som sa naňho a Šimon mi utrel slzy.

,,Ako chceš...Poďme, ide nám autobus." usmial sa na mňa. Schmatol ma za ruku a utekali sme na autobus. Celú cestu autobusom až k nám sme sedeli mlčky a hľadeli von cez okno. Rozmýšľala som nad tým, čo by som robila, keby že to Šimon naozaj príjme. Vedela by som byť bez neho tak dlho? Vzťah cez diaľku síce niektorým vydrží, ale toto by nebol ani vzťah cez diaľku. Nemal by čas... Stále by behal po zápasoch a tréningoch. Ledva by si našiel čas na školu a nieto ešte na mňa...Mala by som na to prestať myslieť...

Šimonov pohľad:

Prijať, či neprijať? Ostať, či odísť? Byť s Gabčou, či bez nej? Futbal, či ona? Byť, či nebyť? Súc, či nesúc? Otázky mi vírili hlavou stále dookola. Nechcem ju opustiť, len kvôli futbalu...Síce byť profesionálnym futbalistom bol môj sen za posledný rok...No nevedel som, že to bude až takéto vážne. Nemôžem jej len tak povedať, že "Čau, idem sa stať futbalistom. Serem na teba." Bol by som riadny idiot. Dobre...Povedala mi, že mi to praje, ale vidím, že ju to aj trápi, keby že to prijmem. Tak veľmi to chcem prijať, ale moje srdce mi hovorí nie...Neviem. Mal by som na to teraz prestať myslieť...