Sladké sny

We don't belong here

Nová časť po pár dňoch. Ani neviem či to niekto bude čítať :D Ak áno, vote a koment poteší. Zdraví Vaša Lil *

Prešlo niekoľko dní a ja som na ten sen skoro zabudla. Chodila som do školy, von s kamoškami, venčila som svojho psa, Blue. Všetko bolo v pohode. Ale vždy keď som počula "I am bulletproof" som si na ten desivý sen spomenula. Bola to posledná skladba, ktorú som počula, než sa mi na nohe objavil ten desivý otlačok ruky. Ešte stále úplne nezmizol. Počasie mi prialo, bolo chladno, takže som svoj členok skrývala pod dlhými nohavicami alebo pančuchami. Nikto nič netušil. Ani doma, ani kamaráti v škole. Čo by som im povedala, keby to niekto videl? Že mi to spravil prízrak zo sna? Dívali by sa na mňa ako na blázna. Nikto by mi neveril.

Líhala som si do postele každý večer s tým, že to bol len jeden sen a viac už sa to opakovať nebude. Netušila som, že tá ruka na členku bol len začiatok.

Ako obvykle som si dala slúchadlá, preklikala som sa k We don't belong a ľahla som si spať.  Zatvorila som oči a pomaly sa ponárala do tmy.

Bežala som. Utekala som, čo mi nohy stačili. Kam? Pred kým? Neviem. Za mnou ostávali stopy od tenisiek v prašnej ceste. Tma predo mnou sa vytrácala, zbadala som slabé svetlo. Akoby v diaľke svietila pouličná lampa. Po chvíli som dobehla k nejakej stene, červené tehly boli zaprášené, ošúchané. Bola vysoká asi tri metre. Nemala by som šancu ju preliezť. V spojoch sa zalesklo niečo tmavé. Obtrela som si to o prsty a otočila sa do svetla. Krv. Vytekala pomedzi tehly. Zdesene som odstúpila a pokračovala som krokom pozdĺž steny. O niekoľko metrov ďalej sa predo mnou objavila veľká kovová brána. V strede visel obrovský zámok. Reťaz sa obtáčala okolo tyčí a spojovala dva kusy plechu k sebe. Pribehla som k nej v nádeji, že sa tak dostanem na druhú stranu. Zatriasla som bránou ale zámok sa ani nepohol. Len v tichu zarinčal kov. Zacítila som chlad. Zalapala po dychu. Niečo sa ku mne blížilo. Otočila som sa. Obklopovala ma tma. Nič som poriadne nevidela.

Z diaľky ku mne začínal doliehať zvuk. Postupne som rozoznávala šum ako melódiu a neskôr aj slová. "We don't belong here, we don't belong...". Moja hudba? Odkiaľ sa tu vzala?

Nervózne som sa otáčala, čakala som na nejaké znamenie, niečo, čo by ma nasmerovalo. Kam mám ísť? Je niekde kľúč od tej brány? Čo je za ňou? Tá hudba. Tá hudba prichádzala spoza brány. Určite. Očami som prechádzala po stene na oboch stranách. Možno je v niektorej škáre ukrytý kľúč. Prstami som vošla do každej väčšej diery medzi tehlami, nič. Až po hánky som si ich zašpinila krvou vytekajúcou zo stien. Znechutene som si ruky otrela o nohavice a otočila sa späť do tmy. Slzy sa mi tlačili  do očí. Bola som zúfalá. Oprela som sa chrbtom o bránu. Kov ma chladil na holých rukách. Znova sa to stalo. Nohy mi akoby vrástli do zeme a ja som sa nemohla pohnúť. Zo stien okolo mňa sa ozvalo chrčanie. Vydesilo ma to. Znelo to ako pes, ktorý sa hnevá. Moje telo bolo pritisnuté k bráne, len moja hlava sa roztržito otáčala na všetky strany. Čakala som čo sa bude diať.

Postrehla som, že sa stena napravo odo mňa hýbe. Z jej povrchu akoby niečo vychádzalo. Ruka. Dlaň s prstami sa sformovala hneď ako sa vzdialila od povrchu tehál a blížila sa ku mne. Otočila som hlavu. Z ľavej steny sa ku mne naťahovala druhá. Čierne, hmlisté ruky ku mne približovali dlane, skoro sa ma dotýkali. Potom sa naraz načiahli a chytili mi ruky nad lakťami. Prsty sa obtočili okolo mojej kože, cítila som ich dotyk ako ľad. Nemohla som sa im vykrútiť, zvierali ma pevne.

Vykríkla som. Zúfalý výkrik sa šíril okolím, akoby patril do hudby, ktorá sa tu ozývala stále hlasnejšie. Za mnou som začula rýchle kroky. Dupot, niekto ku mne bežal. A potom som začula hlas. "Pusť ju." Rozkázal neznámy prízraku zo stien. Otočila som hlavu a zbadala tie modré oči.

Nevidela som presne, čo sa dialo za mnou. Počula som len ako vkladá kľúč do zámky, reťaz spadla do prachu pod mojimi nohami a potom sa brána za mojím chrbtom pohla. Spadla som mu do náručia, nohy sa mi uvoľnili. Dlane, ktoré ovíjali moje ruky ma nechceli pustiť. Keď ma potiahol dozadu a vytrhol ma im zo zovretia, jedna z nich mi spravila na ramene škrabanec. Tri rovné čiary pod sebou začali púšťať krv z môjho tela. Zo steny sa ozval zlostný rev a chrapot. Ruky sa stiahli späť a stratili sa v červených tehlách. Postavila som sa a chytila za ruku môjho záchrancu. Nebol čas na otázky, jeho modré oči mi povedali čo robiť. Utekali sme k silnejúcemu hlasu, ktorý nám z diaľky oznamoval že "My sem nepatríme".