Sladké sny

In the end

Angels, moji milí drahí. Nová časť tejto temnej story, dnes troška dlhšia. Užite si ju a tešte sa na pokračovanie :) Vaša Lil *

Prebrala som sa na posteli. Nebola moja, nebola som doma. Ruky som mala riadne ošetrené a previazané. Izba bola žltá, s jednoduchým zariadením. Žiadne putá, kazajka, nič? Vari ma nedali do blázinca?

Na stoličke bola moja bunda, vedľa kufor. Na stolíku ležal môj mobil s nabíjačkou a slúchadlá. Pod ním bol lístok. Otvorila som ho a čítala:

"Naša drahá Bilie. Zrejme sa hneváš ale bude to tak lepšie. Musíš sa preniesť cez to, čo sa stalo Lukovi a oni ti pomôžu. Zbalili sme ti potrebné veci. Je to pre tvoje dobro. Zbalili sme ti potrebné veci. Ľúbime ťa." Papierik som skrčila a zahodila. Dopadol niekde pod posteľ. Pribehla som k oknu a pozrela von. Cez mreže som hľadela do diaľky na vysoký múr s kovovou bránou. Začula som hlasy. Vyšla som na chodbu a rozhliadla sa. Znelo to ako smiech. Pomaly som našľapovala, akoby som sa bála, že ma môžu počuť. Kde som?

V tom okolo mňa prebehlo nízke dievča vo farebnom oblečení s blond vlasmi. Otočila sa na mňa a kráčala predo mnou, takže vlastne cúvala. "Ahoj." Letmo som ju odzdravila. "Ty si nová však? Som Tess." Podala mi ruku s úsmevom a  ja som jej ňou opatrne potriasla. Už sme boli skoro na konci chodby, keď sa otočila a vošla do veľkých sklenených dverí. "Ahojte. Vediem nováčika." Oznámila veselo. V miestnosti bolo asi 10 ľudí. Všetci na mňa pozerali. Toto vážne nebol blázinec. Mali tu počítače, videohry, knihy, televízor, veľký gauč, pingpongový stôl a na zemi bol koberec ako golfové ihrisko. Bol zelený s malými jamôčkami. 

"Ahoj." Všetci ma pozdravili a Tess ma schytila za ruku a ťahala k nim. Zastavila pri dvoch chalanoch, ktorí hrali nejakú adventúru či čo to bolo.

"Ako sa to voláš?" Pozrela na mňa spýtavo Tess. "B..Bilie." Vyjachtala som zo seba.

"Ja som Tanner a toto je Paul." Svetlovlasý chalan na mňa sotva pozrel, pretože sa sústreďoval na monitor a len ukázal rukou vedľa seba na svojho chudšieho kamoša. Potom ma Tess potiahla k ďalším. Všetci ôsmi k nám pristúpili a podali mi ruky. Ale ťažko som si mohla zapamätať toľko mien. Už som zabudla aj tých dvoch prvých chalanov. Bolo tu 6 dievčat a 4 chalani. Skoro v rovnakom veku, možno mladší o rok, dva.

Keď som sa zoznámila s poslednou, tuším to bola Ana, vošla do miestnosti staršia žena a usmiala sa na mňa. "Vidím, že už ťa privítali. Som Shauna Woodsová. Vitaj v našom centre." Milo sa mi prihovorila a vytiahla ma von z miestnosti. Kráčali sme chodbou späť k mojej izbe.

"Asi si bola prekvapená, keď si sa prebrala. Ale vždy to robíme takto, aby sme sa vyhli zbytočným konfliktom. Nie sme blázinec, ak ťa to napadlo. Od toho máme poriadne ďaleko. Nikoho tu nechceme držať nasilu ale nie si ešte plnoletá, takže za teba zodpovedajú rodičia. A podľa nich, a ja si to myslím tiež podľa toho čo mi hovorili, bude lepšie ak tu nejaký čas ostaneš."

"Ako dlho?"

"Plnoletá budeš za mesiac, takže aspoň dovtedy. Potom už bude na tebe či odídeš alebo zostaneš."

"A ak nechcem?"

"Nemáš na výber, zlatko. Ale nie je to tu také zlé, uvidíš. Všetci, čo sú tu majú nejaký problém. Tess, to blonďavé dievča napríklad. Ušla z domu, pretože ju jej otčim sexuálne obťažoval a nemala kam ísť. My sme jej poskytli ubytovanie, na ktoré si ale zarába a tiež psychológa, ktorý jej pomáha s depresiami. Keby zostala doma... len Boh vie ako by to dopadlo." Mala som zmiešané pocity ale tá, žena pôsobila celkom milo.  

"Choď sa vybaliť a potom príď za mnou. Druhé dvere od klubovne."

Vybalila som si teda veci a šla za ňou. Povedala mi ako to tu chodí. Decká chodí učiť súkromný učiteľ, aby nezanedbali školu. Voľný čas sa trávi v klubovni alebo vonku. Samozrejme sa dohliada na bezpečnosť. Preto nikto nesmie opustiť areál. Väčšina deciek má problémy s psychikou a musia byť pod dohľadom aby si niečo nespravili, alebo aby neublížili druhým.

Asi to znie čudne, ale tie decká mi boli sympatické. Len jedno dievča pôsobilo divne, Lena. S nikým sa nebavila, sedela v kúte ako duch. Tess vravela, že je dosť nerváčka a aj agresívna. Budem sa jej vyhýbať a snáď nebudú problémy. Na druhý deň som bola u psychológa, ale nič som mu nepovedala. Povedal, že si ma zavolá za pár dní.

Bola som v centre asi tretí deň, stále som myslela na Deana. Odkedy som bola tu, nesnívalo sa mi o ňom. Dokonca, aj keď som sa tých snov bála, chcela som aby prišiel ďalší. Aby som zistila čo sa stalo s Deanom.

V ten večer som si, ako vždy, zapla hudbu a chystala sa spať. V ušiach mi znelo "In the end" a ja som zaspávala. Ocitla som sa vo veľkej miestnosti. Bola špinavá, všade prach, pavučiny. Sedela som na zemi v tých čiernych šatách ako naposledy. Na stenách vysoko nad mojou hlavou horeli fakle.

"Dean." Zakričala som do ticha, ale odpovedala mi len moja ozvena.   Potom sa ozval chrapot a škrípanie dreva. Veľké dvere predo mnou sa otvorili. Nikto v nich nestál. Nabrala som odvahu a pomaly sa vybrala von. Musela som ho nájsť. Musela som vedieť či je v poriadku.

Vyšla som z miestnosti a obklopila ma tma. Pod nohami som cítila zasa tú hmlu. Chlad mi šteklil chodidlá a ja som sa pomaly posúvala ďalej. Počula som za sebou tiché chrčanie. Prízrak ma sledoval. V diaľke som zazrela svetlo a počula silnejúcu hudbu. "In the end, as you fade in to the night. Who will tell the story of your life?" Blížila som sa k tej kaplnke, kde sme boli s Deanom, keď sa mi za chrbtom ozvalo šepkanie "I'm not afraid to die." Cítila som jeho mrazivý dych na krku. Strhla som sa a otočila. Skláňal sa ku mne z konského chrbta. Prízrak.

Prvý raz som ho videla v takejto "hmotnej" forme. Mal na sebe dlhý čierny plášť, ktorý sa ťahal až k zemi a splýval s bledou hmlou, akoby bol tvorený z nej. Kôň mal krvavo červené oči a fučal. Vydesene som začala ustupovať. Blížila som sa ku kaplnke neistým krokom. Vedela som, že ani dnu nebudem v bezpečí ale niečo mi šepkalo aby som tam utekala. Tieň držal v čiernych hmlistých rukách opraty a bez pohnutia na mňa hľadel. Nevidela som mu do tváre ale cítila som jeho pohľad.

Keď som chrbtom narazila o stenu kaplnky, kôň zdvihol predné nohy a zaerdžal. Jazdec ho popchol smerom ku mne s hlasným revom. Zvrtla som sa dnu a zatvorila ťažké dvere. Obzerala som sa, čím by sa dali zatarasiť. Nič. Kaplnka bola v takom stave ako naposledy. Žiadne lavice, nič. Len zhorené zvyšky dreva a pár sviečok. Začula som blížiaci sa dupot kopýt a potom sa dvere zatriasli. Po celom okraji dverí sa zjavilo červené svetlo, akoby ich z druhej strany niekto zapálil. Ustupovala som od nich až k oltáru. Prežehnala som sa a zúfalo so slzami v očiach vydýchla: "Dean, kde si?" Dvere sa prestali triasť. Ohnivá žiara okolo nich pohasla a v tichu znel už len Andyho hlas a "In the end". Vošla som do sakristie a nahliadla von. Za kaplnkou bol cintorín. Náhrobky stáli v tme jeden vedľa druhého. Po prízraku ani stopy. Mám zostať? Alebo odísť? Ale kam?

Vyšla som z kaplnky a oprela sa o chladný múr. Hlasno som vydýchla a zavrela oči. V tom sa ozval úder. Pozrela som okolo seba. Nič. Potom ďalší a ďalší. Tlmené údery vychádzali ...z pod zeme? Prechádzala som pomedzi náhrobky a šla za tým zvukom. Bum, bum, bum. Hlasnejšie a hlasnejšie. Zastala som. Bola som na mieste. Predo mnou sa zo zeme týčil náhrobok. Na kameni bolo vytesané meno. Dean.