Sladké sny

Coffin

Moji drahí. Som tu s novým dielom. Venujem ho všetkým, ktorý majú radi tak trocha temnejšie veci. Ja sama som taká temná princezná takže to ku mne patrí, preto je to aj v mojich príbehoch. Každopádne dúfam, že sa vám bude časť páčiť. Už je otrepané stále písať že vote a koment ma potešia. Ale je to tak. Každý komentár si rada prečítam, zaujíma ma váš názor. Človeka to posúva ďalej. Ale už dosť kecov. Enjoy my angels. Vaša Liliht * 

Kráčala som za svojím záchrancom, kým sme došli k nejakej starej kaplnke. Bola taká tajomná ako môj spoločník. Pozrela som na neho a potom sme spoločne vošli dnu. V strede som zastavila a otáčala sa, aby som si ju celú obzrela. Sviečky žiarili na oboch stranách pri veľkom kríži a vosk stekal po stojanoch až na zem. Steny mali ošúchaný náter, pôsobili sivo, niekde skoro až čierne. Oblúkové okná dnu púšťali mesačný svit. Boli porozbíjané a otvormi v nich sem vlietali netopiere a zasa vylietali von.  Keď mi zopár z nich preletelo ponad hlavu s úsmevom som sa obrátila a pozrela mu do modrých očí. Úsmev mi opätoval a postavil sa vedľa mňa. Nemali sme si kam sadnúť. Neboli tu nijaké lavičky, len zopár rozbitých a ohorených kusov dreva. Prežehnala som sa a usadila sa na zem. Bola trochu chladná ale nevadilo mi to. Pripadala som si ako v rozprávke. A môj temný princ si sadol oproti mne.

"Prečo si ma sem vzal?" Spýtala som sa ho po chvíli ticha.

"Dúfal som, že tu budeme v bezpečí. Dnes som to stihol skôr." Nechápavo som na neho pozrela.

"Čo si stihol?"

"Nájsť ťa skôr než by ti opäť ublížil." Rozprával ticho, sotva som ho počula.

"Ako si vedel, kde som?"

"Cítim ťa. Vždy ťa cítim. Viem kam mám ísť. Len nie som dosť rýchly." Hral sa s prsteňmi na rukách a upieral pohľad do zeme.

"Ako?"

"Čo ako?"

"Ako to, že ma cítiš?" Vtedy zdvihol hlavu a pousmial sa.

"Neviem. Proste to tak je."

"Vieš, kto to je? Ten prízrak?" Potriasol hlavou a na chvíľu sa odmlčal.

"To by si mala vedieť ty."

"Neviem prečo sa  to deje. Ani prečo si tu ty. Ani neviem ako sa voláš."

"Dean."

Rozhliadla som sa hore. Klenba na strope pôsobila ako útulná ochrana, akoby tu na nás nič nemalo dosah. "Čo je to za miesto?"

"Kaplnka." Odpovedal ironicky. Musela som sa pousmiať.

"To som si všimla."

"Neviem presne. Sníva sa mi o nej už dlho. Cítim sa tu bezpečne a myslel som, že tu budeme v bezpečí aj pred Ním."

"Prečo ma vôbec zachraňuješ? Čo keď sa ti niečo stane?"

"To je jedno."

"To teda nie je."

"Si prvá, koho zaujíma, či sa mi niečo stane." Uprel na mňa tie modré oči a mne sa zastavil dych.

"Teba zaujíma aby som bola v bezpečí. A mne má byť jedno, čo je s tebou?" Vyčítavo a s ľútosťou som mu hľadela do tváre. Bála som sa, že sa rozplynie, že je len sen, moja predstava.

"Nebojím sa smrti. Na svete sú horšie veci než smrť." Jeho slová mi trhali srdce na kúsky. Ani neviem prečo.

"Aké?" Do očí sa mi tisli slzy.

"Vidieť ako ti ubližuje. A nemať istotu, že mi neumrieš pred očami." Hrdlo mi zvieralo, na líci som pocítila kvapku stekajúcu až k brade.

"A ani neviem či si skutočná." Vydýchol a znova sklonil hlavu. Natiahla som ruku a chytila tú jeho. Vzal mi ju do dlane a hladkal ma palcom po hánkach. Potom na mňa znova pozrel. Naklonil sa, chytil mi tvár do dlaní a pobozkal ma. Toto predsa nemohol byť sen. Cítila som ho. Akoby bol priamo predo mnou. Akoby sa jeho pery dotýkali mojich. Odtiahol sa, keď sa zem pod nami pohla.

Ozval sa ten desivý chrapot a dvere sa rozleteli. Ovanul nás mrazivý vzduch. Zem sa triasla. Blížil sa. Neboli sme v bezpečí. V zemi sa znova objavili hady, teda korene stromov. Plazili sa ku mne. Vyrazili zo zeme tesne pri nás a pár sa mi ich omotalo okolo nôh. Ostatné tlačili Deana preč odo mňa. Počula som jeho krik. "Bilie!" Zúfalo na mňa volal. Pozrela som sa jeho smerom so slzami v očiach. Trhal zo seba tie kusy dreva, metal so sebou, zápasil. "Neubližuj jej." Chrapľavo zvrieskol na tieň za mnou. Pocítila som na rukách ľadové zovretie. Prízrak stál nado mnou a driapal mi ruky do krvi. Ťahal ma preč. Videla som ako sa za Deanom vynorila zo zeme stará rakva. Svojou silou ho prízrak pomocou stromov vtlačil  dnu a jeho modré oči mi venovali posledný vydesený pohľad. Rakva sa zavrela a ja som škriabala nechtami po studenej zemi keď ma prízrak ťahal von. Počula som už len vlastný hlas, ktorý do tmy zúfalo volal jeho meno. "Dean."