Never give in

307 36 0
                                    

Moji drahí Angels. Viem, že vás nie je mnoho, ktorí čítate tento príbeh ale som za vás rada :) Je to trochu temnejšie než moje predošlé príbehy, ale dúfam že sa vám aj tak páči. Takže mám pre vás novú časť, posunieme sa troška ďalej. Toto bude taká prípravka :) Ďalšia časť bude v priebehu pár dní. Vote a koment samozrejme poteší. Enjoy. Vaša Liliht *


Prebrala som sa a prudko sa posadila na posteli. Všade bola tma. Blue mi ležala schúlená pri nohách a zvedavo na mňa zdvihla hlavu. Pohladila som ju za ušami a potľapkala miesto vedľa seba. Zavrtela chvostom a pritúlila sa ku mne. Jej srsť ma hriala, cítila som sa bezpečnejšie. Potom však pootočila hlavu a olízala mi ruku. Zaštípalo to. Zasvietila som lampu na nočnom stolíku  a obzrela si svoju ruku. Na ramene som mala jazvy. Presne ako v tom sne. Do čerta čo sa to so mnou dialo? Nechcelo sa mi nad tým premýšľať. Aj tak by som na nič neprišla. Zatvorila som oči a objala huňaté telo Blue, ležiace vedľa mňa. Po chvíli som zaspala.

Ráno som sa chystala do školy. Vyčistila som si rany a obviazala ich. Obliekala som si tričko, keď som si všimla, že mi rukávy nezakryjú obväz. Musela som si dať dlhý rukáv. Pred školou som sa stretla s kamošmi. Deň plynul ako každý iný, len ma občas museli napomenúť, že nedávam pozor o čom sa bavia. Celú dobu som totiž myslela na tie divné sny. Pokračovali niekoľko nasledujúcich dní. Nie každý, ale mala som ich tak dva, tri krát do týždňa. Vždy ma v nich naháňal prízrak a ten mladík ma zachránil. Raz som bola pripútaná v nejakej pivnici. Neviem, kde som sa tam vzala. Prečo. Sedela som na špinavej zemi, mala som na sebe čierne šaty až po zem. Bola som bosá. Zápästia mi zvierali kovové obruče. Ak by som sa chcela vyslobodiť, zodrala by som si ruky do krvi. Zasa to chrčanie. Tentokrát nie zo stien. Boli to tie okovy na mojich rukách. Začali sa stláčať bližšie k mojej koži. Pocítila som chladný dotyk a potom tlak. Dvere sa začali otriasať. S hlasným stonaním dreva dnu vtrhol on. Mal znova kľúč ako vtedy pri bráne. Keď ma odpútal vybehli sme dverami a potom som sa prebudila. S jemnými červenými kolieskami okolo mojich zápästí.

V ďalšiu noc som bola pri jazere. Opäť v šatách. Boli krásne. Čierne s jemnou červenou čipkou na vrstvenej sukni až po zem. Pod nohami som mala zasa hmlu. Bola som na suchu ale pripadalo mi to, že ma unáša prúd. Áno, hmla sa hýbala a ja s ňou. Blížila som sa k vode. Bola ľadová. Prsty na nohách mi prebodli mrazivé nože. Kričala som. Cúvla som späť ale stromy na brehu sa sklonili  a konármi mi zabraňovali vzdialiť sa. Opreli sa mi do chrbta a tlačili ma k vode. Môj krik bol ešte hlasnejší. Celé telo sa mi triaslo, od zimy aj od strachu. Zvierala som v rukách konáre, snažila som sa udržať na brehu. Márne. O chvíľu už som bola po pás v ľadovej vode. Potom som pocítila dotyk na nohe. Z hlbiny sa ku mne niečo naťahovalo a snažilo sa to oviť okolo môjho členka. Podarilo sa mu to. Nie! Kričala som v zúfalstve. Stiahlo ma pod hladinu. Okolo mňa bola len tmavá voda, vírila som ju svojimi rukami. Mykla som sa hore a moja hlava sa dostala k čerstvému vzduchu. Na pár sekúnd. Nadýchla som sa z plných pľúc a znova zakričala než som zmizla pod hladinou. Zazrela som ho, vybehol z tmy na brehu a bežal ku mne. Potom už ma znova obklopila voda. Chlad mi prechádzal celým telom. Až kým som nepocítila jeho ruky okolo môjho pása. Pevne ma zovrel a ťahal hore. Noha sa mi uvoľnila a v moment, keď sme sa obaja vynorili a nadýchli som sa prebrala a lapala po dychu. Stále som cítila tú chladnú vodu okolo seba. Ale už tam nebola. Bola som vo svojej posteli. 

 Doteraz som nevedela meno toho chalana a netušila som či sa ho vôbec niekedy dozviem. Mala som pocit, že keby tam nie je, keby ma v tom sne nezachráni, umrela by som aj naozaj.

A potom prišiel ďalší sen. Ďalšia nočná mora. A ja som mala zistiť viac o svojom záchrancovi.

Bol víkend, nedeľa. Na druhý deň som mala ísť do školy tak som šla spať skôr. Ako obvykle som si zapla Black Veil Brides a s Blue pri nohách som si ľahla spať. S Andyho slovami "Never give in, never back down" moje vedomie strácalo kontrolu nad telom.

Bolo ticho. Nič som nepočula. Zasa tá tma. Biela hmla sa mi ťahala okolo nôh. Dala som sa do pohybu. Kráčala som, nevedno kam. Zdalo sa mi, že ma niekto volá. Slabý hlas volal moje meno. "Bilie....Bilie" Neisto som sa posúvala za tým zvukom. V tom ma niekto chytil za ruku. Strhla som sa a otočila k nemu. "Nechoď tam." Pošepol mi modrooký vysoký mladík.

Neváhala som ani sekundu a vybrala sa s ním na opačnú stranu. V čiernom oblečení by som si ho v tej tme normálne nevšimla. Ale mal okolo seba slabú žiaru, ktorá jemne osvetľovala cestu pod našimi nohami. Jeho dotyk ma hrial. Zvierala som mu dlaň vo svojej. Ukázal rukou na zem, aby som si dávala pozor. Po zemi sa ťahala hmla. Chvíľu mi trvalo, kým som si všimla čo mi chcel ukázať. Boli tam korene stromov. Ťahali sa pod povrchom ako hady. Zem sa vlnila ako koberec. To miesto ma desilo. O niekoľko metrov ďalej sa opar rozplynul a aj korene zmizli. Kráčali sme po lúke. Mesiac bol vysoko. Počkať. Mesiac? Naozaj? Nikdy predtým som ho tu nevidela. Kde sme vlastne boli?

"Kam ideme?" Spýtala som sa potichu. Odvetil mi po chvíli hlbokým tichým hlasom.

"Do mojej temnoty."



Sladké snyWhere stories live. Discover now