In the power of the mafia

1. - Dinner

„Večera je na stole!" zakričala mama a viac nebolo treba. Okamžite, takmer narovnako som vyskočila z miesta aj so svojimi setrami a dobehli do kuchyne.

„Dnes som výnimočne prvá." zasmiala sa Stefany, najmladšia z nás. Vlasy mala v neupravenom drdole a tmavé hnedé pramene jej odstávali všade možne.

„Hlad robí s človekom divy." povedala sa Vanessa, moja staršia sestra, ktorá bola ako jediná z nás blondýnka po mame a svoje dlhé vlasy vystavovala momentálne v plnej kráse a dokonale rovné.

„V poslednom čase si v kuchyni zabývanejšia ako v izbe." rypla som a obdarila ma pohŕdavým pohľadom.

„Akoby si ty nikdy skúšky nerobila." pretočila očami Stefany a zasunula si pramene za uši.

„Ale iste. No neprejedla som ich."

Naoko nahnevane sa na mňa zadívala a ja som sa rozosmiala.

„Za toto ešte zaplatíš, Alisson Villkinsonová!" vybuchli sme do smiechu.

„To by si si mala začať rátať úroky." smiala sa Vanessa, ktorá vždy vyšla nejakým takýmto výrokom, keďže obchod a podnikanie ju bavilo.

„Dievčatá, máte tu nejako veselo." usmiala sa mama, keď zavítala do kuchyne.

„Ale ty si dneska nejaká sklesnutá, poď si k nám sadnúť." poťapkala som voľnú stoličku. Mama si sadla vedľa mňa a tiež si nabrala zo špagiet: „Dnes som mala dlhý deň, som poriadne vyčerpaná." aj napriek tomu sa usmievala.

„Tak sa s nami najedz a my to už upraceme." navrhla Stefany a my sme prikývli.

„Ja som si lepšie dcéry nemohla priať." žmurkla na nás a pustili sme sa do večere, „A ako to vyzerá so skúškami, Stefany?"

„Zatiaľ to vidím celkom svetlo." povedala a zasmiali sme sa.

Niekto zaklopal. Mama vstala od stola: „Idem otvoriť." usmiala a a už jej nebolo. No to ticho mi nesedelo. So sestrami sme pozerali jedna po druhej, keď v tom vtrhli do kuchyne nejakí ozbrojení muži a my sme prestrašene zvýskli. Zapchali nám ústa, postavili zo stoličiek a šikovne spútali. Na hlavu mi nasadili vrece, takže som nič nevidela a musela som šetriť dychom, aby som sa neudusila.

„Čo sa to deje?" dožadovala sa Stefany.

„Zmlkni!" okríkol ju jeden. Prešli sme von a posadili nás do áut. Teda, mňa doň rovno hodili, takže som ostala ležať na sedadlách. Slzy mi tiekli po tvári, no celú cestu som nič nepovedala. Moje sestry boli zrejme v iných autách. Čo sa to dopekla deje?

Po niekoľkých dlhý mučivých minútach auto zastalo. Ani som sa nehla. Strašne som sa bála. Kde je mama? Čo s ňou spravili? A moje sestry? Však Stefany nikdy nevedela držať jazyk za zubami. Čo keď sa jej už zbavili? A čo spravia so mnou? Nechcem ešte umrieť? Alebo ma nedajbože zneužijú? Predajú na trhu s bielym mäsom. Ó pomoc.

Zadné dvere sa otvorili a niekto ma surovo zdrapol za rameno a vytiahol von. Nevzdorovala som. Však ani neviem kde som. A stačilo sa na mojich únoscov pozrieť a hneď bolo každému jasné, že ma zneškodnia ľavou zadnou.

Postavili ma na rovné nohy a k niekomu dotiahli. Strhli mi z hlavy vrece a surovo ma držali za ramená. Pozrela som do tých tmavých sivých očí, ktoré si ma okato premeriavali a zastali na mojej tvári. Muž s výraznou bradou zovrel tú moju vo veľkej ruke a natočil si moju tvár do strán. Prešiel prstami po mojich neposedných bledohnedých kučerách, ktoré mi chválilo veľa ľudí. Nikto neveril, že tá úplne bledá hnedá farba je moja prirodzená.

„Fajn, berte ju." povedal a už ma ťahali k masívnym sivým dverám, ktoré vyzerali ako vstup do skladu. Budovu som si ani nemohla obzrieť, no vedela som usúdiť jedno- nevýrazná a biela.

Stále mi po mysli chodila myšlienka s bielym mäsom. Ale prečo? Jednoducho si nás vytypovali, alebo to bola len náhoda? A hlavne, prečo práve my?

Hlavu mi držali celý čas sklonenú, no ak mám pravdu povedať, kľudne by som ju tak nechala aj dobrovoľne. Sledovala som moje nohy v starých čiernych potrhaných teniskách so sivými šnúrkami, ktoré kedysi boli biele, čiernych športových teplákoch, ktoré mali na spodku patent a žltom sýtom dlhorukávovom tričku. Ruky mi držali za chrbtom tí dvaja chlapi ako hora.

Sotili ma do nejakej miestnosti a zámka cvakla. Otočila som sa a začala búchať do dverí a kričať, no po pár sekundách som pochopila, že je to zbytočné. Zosunula som sa na zem, a cez slzy som nič nevidela. Čo má znamenať celá táto fraška?

Poutierala som si slzy, no ďalšie si hľadali cestu von. Zažmurkala som a počkala, kým sa mi rozostrí pohľad. Postavila som sa, no nohy sa mi triasli. Celá som sa triasla. Siahla som na zapínač a odhalila sa mi menšia izba.

Pola tam jedna posteľ určená pre jedného, jedno okno s mliečnym sklom, nočný stolík s krabičkou kapesníkov, čo som sa hneď rozhodla využiť, kreslo a dvere zrejme do kúpeľne. No oproti dverám na ľavej stene bolo zrkadlo. Podišla som k nemu a prekvapilo ma, keď som započula niekoho nadávať a niekoho ďalšieho plakať.

„Hej! Stefany! Vanessa! Ste v poriadku?" zabúchala som na sklo.

„Alisson?" ozvalo sa uplakane a následne Stefanino zvolanie: „Alisson! Vanessa! Ste tam?"

„Ja som tu sama." povedala Vanessa, ale aspoň už neplakala. Alebo sa aspoň snažila.

„Každá sme sama." poznamenala som.

„Čo chcú s nami spraviť? Prečo sme tu?" hneď po týchto slovách sa ozval Vanessin nárek.

„Netuším. Ale dostaneme sa z toho, dobre?"

„Ako? Čo podnikneme?" opýtala sa Stefany.

„Zrejme nám zatiaľ neostáva nič iné ako čakať." vzdychla som.

„To snáď nemyslíš vážne! Zatiaľ ma vydražia ako Da Vinciho dielo!" zvolala pobúrene Stefany.

„A čo chceš robiť? Sme tu zamknuté..." Vanessu prerušil silný buchot.

„Stefany!" vyhŕkli sme vyplašene.

„Fajn, okná sú nerozbitné." poznamenala do ticha a mne odľahlo.

„Čo myslíte, čo spravili s mamou?" opýtala sa Vanessa.

„Bude v poriadku." ubezpečovala som ich, aj keď ja sama som tomu neverila. Tentoraz som neverila už ničomu.

„Pozrite sa na nočné stolíky." povedala Stefany a tak som aj spravila.

„Myslíš ten náhrdeľník?" opýtala sa Vanessa.

„Presne. Ja mám zelený." povedala.

„Ja modrý." vyhŕkla Vanessa.

Vzala som ten svoj so rúk. Kov ma chladil na pokožke. Jednoduchý jednofarebný kameň v tvare slzy so strieborným orámovaním a striebornou retiazkou.

„Alisson?" ozvala sa spýtavo Stefany.

„Ja mám sivý." povedala som.

„Čo to má znamenať?" opýtala sa nespokojne Vanessa.

„Neviem. Ale nepáči sa mi to." poznamenala som a pozrela sa na svoj odraz v zrkadle. Tie náhrdelníky boli vo farbách našich očí. To znamenalo, že niekto o nás vedel už predtým. Čo teda neveští vonkoncom nič dobré.

Tak, čo hovoríte na nový príbeh? Ako sa vám pozdávajú tri sestry? :)