In the power of the mafia

17. - Race against time

Gumou som opatrne prechádzala po zvyšných čiarach ceruzky. Fúkla som na papier a kúsky gumy som odfúkla na stôl. Siahla som znova po ceruzke, keď sa za mnou ozvalo.

„Zaujímavé."

Mykla som sa, ešteže som nemala ceruzku na papieri: „Ehm, ďakujem."

Starý Wanner si pritiahol stoličku k môjmu pracovnému stolu. Ostýchavo som na neho pozrela.

„Môžem vidieť aj iné nákresy?"

„Samozrejme." povedala som a podala mu blok. Prezeral si hodinky, až sa zastavil na mojom nákrese ruži a zbrane. V duchu som si zanadávala, že prečo som to odtiaľ nevytrhla už skôr. Po hodnej chvíli, kedy sa zdalo, že je zahĺbený do svojich myšlienok, otočil list a prezeral si ďalšie nákresy. Tíško som si vydýchla. Prišlo mi hlúpe len tak tam sedieť a sledovať ho, tak som zapla počítač a skontroľovala si vlastný pracovný e- mail, na ktorý mi Jonathan preposielal požiadavky klientov. Nič nové tam tentoraz nebolo. Aj tak som mala ešte prácu s jedným návrhom pre jednu ženu v najlepších rokoch, ktorá si potrpí na luxus. To bude asi nočná mora, keďže ja som presný opak a teda sa jej môj návrh nemusí pozdávať. Jonathanovi som to ešte nespomínala, predsa len bol z otcovej a bratovej prítomnosti mierne rozhodený. No mala by som sa mu o tom zmieniť, aby to začal riešiť. Ja dám od toho ruky preč. To je najlepší nápad.

„Navrhla by si aj pre mňa hodinky?" ozval sa nečakane a ja som sa zvrtla k nemu.

„Nemal by to byť problém. A máte aj nejakú predstavu?"

„To mi povedz ty."

Zadržala som vzdychnutie. Môže to byť snáď ešte horšie? Ja ho ani nepoznám, pri ňom sa niekedy bojím aj dýchať. Možno to je ten záchytný bod. Rešpekt.

„Čo by ste povedali na masívne striebro?" navrhla som. Na kratučký moment sa zamyslel a prikývol.

„Bez žiadnych farebných a zlatých prvkov." pokračovala som a on sa zamyslene poškriabal na brade. Brala som to ako súhlas a na prázdnu stranu napísala základné znaky, „Možno by som sa mohla viac zamerať na ciferník, aby viac vynikol. Neberte to ako urážku, ale máte nejaké problémy so zrakom? Ide totiž o to, akej veľkosti majú byť čísla."

„Nie, nemám." vyzeral tak uvoľnene, zatiaľ čo ja som bola presný opak.

„Tak zvolíme strednú veľkosť. Cifry by mohli byť čierne a trochu lesklé. Ak sú lesklé, pri zapnutom svetle večer na ne lepšie dovidíte."

„Ako povieš." pousmial sa a som na moment prestala aj dýchať. Ani raz za ten dlhý čas som starého Wannera nevidela usmiateho. Vôbec.

„Ručičky nebudú špeciálne ozdobné, zvolila by som skôr klasiku- strieborné a sekundová červená." prikývol, „Pozadie za hodinkami bude nečisté biele."

„Nečisté biele?" opýtal sa mierne nechápavo.

„Je to biela, ale prestupuje skôr tak do bledo sivej." na porozumenie znova prikývol.

„Chcete viacdielne obopínanie alebo len jednoduchý pás?"

„Viacdielne."

„Tiež sa mi to pozdáva viacej. Je to aj praktickejšie. Magnetické zapínanie, alebo obyčajné?"

„Sú to silné magnety."

„Pomerne. Pochopiteľne, musia držať a samozrejme, že sa neodopnú pri náhodnom zachytení o nejaký predmet."

„Neurčitý."

„Neurčitý predmet." opravila som sa a cítila som sa hádam ešte nepríjemnejšie.