In the power of the mafia

32. - Rescue

„No tak, postav sa." hlesol, no ja som sa nezmohla na nič. Len som tam sedela na zemi ako totálna chudera. Rýchlo pochopil, že zo mňa nič nebude a tak mi obratne rozopol putá. Postavil ma na nohy, na čo sa ozvala všetká bolesť a kebyže ma nepridŕža, už som späť na tvrdej zemi. No čo ma ako tak prebralo bol veľký hluk na chodbe. Keď sa ozvali výstrely, mykla som sa. Dvojka sa so mnou pomaly posúval k dverám a voľnou rukou už siahal po zbrani. No v tom sa dvere otvorili dokorán.

„Dvojka, ja..." zahabkal vystrašený mladý muž, možno v mojom veku, no to bolo asi to posledné čo povedal. Ozval sa výstrel, chlapec vypleštil oči a už padol k zemi. Šokovane som pozrela do tých hnedých očí muža čo stál za ním.

„Panebože." hlesla som.

„Alisson." vydýchol a už na seba s Dvojkou mierili.

„Jonathan nie!" zvolala som a opatrne sa pustila Dvojky, ktorý po mne po očku pozrel, „Pôjdem sama. Hlavne mu neublíž."

Presviedčala som ho a krvikajúc sa k nemu doteperila. Strašil ma ten jeho pohľad hotového zvráteného vraha. Stisla som mu plece a naliehavejšie sa ozvala: „Prosím."

Konečne pozrel po mne, a to dokonale stačilo aby pomaly stiahol zbraň dolu, rovnako ako Dvojka, ktorý mal na tvári ten všedný kamenný výraz.

„Jonathan musíme ísť!" ozval sa z chodby naliehavý Dylanov hlas a to ma už konečne duchaplný Jonathan objal okolo pása aby ma podoprel.

„Niko." hlesol Dvojka a to ma prinútilo zastaviť vo dverách a obzrieť sa za ním.

Jemne mu myklo kútikmi úst: „Volám sa Niko."

Sotva som otvorila ústa, že mu niečo poviem, už ma Jonathan ťahal naprieč chodbou a pred sebou som videla Dylanov chrbát.

„Ste tu iba vy?" ozvala som sa, no nedúfala, že ma Jonathan pri tom hluku počul.

„Aspoň vieš, do akej rodiny bláznov si sa votrela, drahá." hlesol a ja som prekvapene vytreštila oči.

„To vážne?!"

„Robí si srandu." hlesol Dylan vpredu a ja som si vydýchla, „Rodina zvrátencov je presnejšie pomenovanie."

„Ó môj Bože." hlesla som ešte šokovanejšie a podľa úškrnov dvoch bratov som si všimla, že sa na mne skvele zabávajú. Len aby sa potom Friderick nezabával na našich hroboch, ak toto neprežijeme. Za nami sa začala zbiehať viacero mužov.

„Dylan, čas na náhradný plán." oznámil mu Jonathan a Dylan nebadateľne prikývol, následne prudko odbočil doprava a my za ním, div som sa nenatiahla na zemi.

„Zastala si sa ho." hlesol Jonathan a ja som sa na neho zahľadela. Až potom som pochopila, že mieril na Dvojku. Teda Nika.

„Tak ako on mňa. Bola som mu to dlžná."

„Vieš že..." začal, no ja som ho prerušila.

„Áno, rozprával mi o tom. Aj tak mi to meno nič nehovorí."

„Možno tvojim sestrám bude." hlesol, aj keď sa zdalo, že téma mu bola proti srsti. Chápem, zastávať sa svojho únoscu v mafii asi nie je bežné, nieto spomínať na akési spoločne strávené chvíle v detstve. Len som krátko prikývla a potešilo ma, keď sme konečne vyšli do noci. Presne pred nami zastalo auto.

„To je naše auto?" opýtal sa Jonathan.

„To nie je naše auto." hlesol Dylan a keď sme uvideli Friderickovu prekvapenú a rozčúlenú tvár na spolujazdcovom sedadle, viac sme neváhali a rozbehli sa naprieč parkoviskom.