In the power of the mafia

23. - Hassle

Pozrela som na tri cestovné tašky plné peňazí vedľa seba a aj napriek nervozite sa usmiala. Aspoň toto sme zvládli.

A k tej nervozite, nejako nám nevyšiel čas príchodu späť, ako Dylan povedal Josephovi, takže sa bojím, čo nás čaká keď sa vrátime.

„Ako si vedela, že to bude to heslo?" opýtal sa Dylan a jeho hnedé oči s modrým fliačikom sa na mňa dívali cez spätné zrkadlo z vodičovho miesta.

„Spomínala som, že z otcových dokumentov mi ostala len jedna strana. Bolo tam práve toto slovo. AlissonW2 som bola označovaná v otcových dokumentoch ako Alisson Willkinsonová, druhá dcéra."

„Čo keď to znamená, že okrem majetku môže zdediť aj jeho obchody? Alebo vyšší majetok či dokumenty?" ozval sa Jonathan a oči presunul z Dylana na mňa, „Teda, spomínala si, že ťa učil porozumieť mafii..."

„Počkať moment." prerušil ho prekvapene Dylan a znova sa na mňa zadíval cez spätné zrkadlo, akoby sa chcel utvrdiť v pravde, „On ťa vychovával ako mafiánku?"

Nemo som prikývla. Zarazený pohľad uprel na vozovku.

„Čo tak to oznámiť?" opýtal sa Dylan, čím obviňoval vlastne nás oboch.

„Nevedela to." bránil ma Jonathan.

„Zistila som to náhodne. V deň, keď sme prišli do sídla star... Josepha." takmer som sa zas preriekla už aj pred Dylanom. Prezývka starý Wanner sa u mňa uchytila lepšie ako jeho pravé meno. Všimla som si, že Jonathan už zadržiaval smiech.

Pozrela som na palubnú dosku pred ním, kde bola žltá ruža a biela ľalia pre moje sestry. Po mojej vyslovenej vete zavládlo akési trápne ticho, až dokedy ho Jonathan neprerušil.

„Doriti." sykol pozerajúc sa do bočného spätného zrkadla.

„Čo je?" opýtal sa Dylan.

„Sledujú nás."

„Kto?" myklo mnou a striasla som sa od náhleho pocitu strachu.

„Otcoví špióni." povedal mrzuto Jonathan a otočil sa na Dylana, „A vraj komu otec verí."

„Čuš." odvrkol mu a pozrel sa do spätného.

„Červený ford." upresnil Jonathan.

„Vidím."

„Ako viete, že nás sledujú?" opýtala som sa a chcela sa otočiť.

„Neotáčaj sa." povedal Jonathan, „Sú naším závesom už cez dvadsať minút. Chodia rovnakou rýchlosťou ako my, kontrolujú každú našu odchýlku."

„Opatrne sa otoč." povedal Dylan, „A sleduj."

Spravila som tak a Dylan sa preradil do druhého rýchlejšieho pruhu. Všimla som si, že červený ford hneď zareagoval a zdalo sa, akoby boli našimi klonmi. Ozaj opakovali naše pohyby i rýchlosť. Dylan predbehol sivasté auto na našej pravici a zaradil sa späť do pomalšieho pruhu. Červený ford sa zaradil do rovnakého pruhu za sivasté auto. Sedeli tam dvaja muži a nespúštali z nás pohľad.

„Ako ďaleko sme od sídla? Môžu nás stopnúť?"

„Nie. Teraz už nie." povedal Jonathan.

„Skôr nás celú tú hodinku budú pekne odprevádzať domov." pridal sa Dylan.

Otočila som sa späť a s povzdychom sa oprela viac do sedadla. Mala som sto chutí rovno tuto vystúpiť, ale to by som sa zrejme ďaleko nedostala, keďže Josephovi kumpáni by sa už o mňa postarali. Preto mi neostávalo nič iné, iba tíško pretrpieť cestu do sídla, kde nás už pred hlavnými dverami čakali sestry. Dylan podišiel s úsmevom k Vanesse a podal jej ružu a vyslúžila si bozk ako bonus, zatiaľ čo my s Jonathanom sme ruka v ruke s úsmevom podali Stefany ľaliu. Jonathan mal na pleci jednu z tých tašiek a Dylan vzal zvyšné dve. Jospehovi kumpáni už vystúpili z auta a nečitateľnými pohľadmi nás sledovali, akoby sme to tu prišli celé zdevastovať. V prstoch som si nervózne krútila svoju gergberu, čo ma aj nejako upokojovalo, keď som si spomenula, že to bol Jonathanov spontánny nápad kúpiť mi ju.