In the power of the mafia

2. - Instructions

Za celú noc som spala možno štyri hodiny, no i to som brala ako úspech. So sestrami sme toho veľa nenahovorili. Už teraz ma chytala triaška. Bála som sa, čo sa stane keď sa tie mohutné dvere z masívneho dreva otvoria. No nečakala som ani tak dlho.

Ozvalo sa šťuknutie zámky a už som stála na rovných nohách, až sa mi zatočila hlava. Dnu vošla nejaká žena. Mohla mať asi dvadsať päť rokov. Na tvári mala rozhodný výraz, no keď ma uvidela, zmäkla. Zatvorila dvere, presvedčila sa, či niekto nepočúva a potom mi položila cestovnú tašku k nohám.

„Musíme ťa dať dokopy dievča." povedala milo, no predsa len tam bol nejaký ten odstup voči mne. Mala na sebe maskáčové priliehavé nohavice, šnurovacie čierne topánky a čierne tričko s rukávmi po lakte. Najváraznejšie na nej boli prenikavo modré oči a ohnivo červené vlasy po bradu, vpredu dlhšie a vzadu kratšie, nie veľmi riedke.

„Čo s nami chcete urobiť?" opýtala som sa. Hlas ma dokonale zrádzal.

Mlčala. Čo som aj čakala, však?

„Predáte nás?" opýtala som sa pevnejším hlasom.

„Čože?" zdvihla hlavu, akoby ma len teraz započula, „To nie."

„Zabijete? Čo ste vôbec zač?"

Vystrela sa a rukou mi prešla po líci: „Čoskoro sa to dozvieš. A neboj. Ešte tu pobudneš dlho. Vlastne to záleží od teba."

Nahla sa k taške: „Choď sa umyť. Nájdeš tam všetko potrebné. Od sprchového gélu po zubnú kefku. Rýchlo." nesvoja som prikývla a o desať minút, som si už osprchovaná umývala zuby. Sprcha mi padla dobre, no len čo som z nej vyšla, znova som musela čeliť krutej realite. No slzy som statočne zadržiavala. Od celej preplakanej noci mi trešťalo v hlave. Ešte som si dala dva poháre vody aby sa mi uľavilo, upravila sa, keď mi žena rázne zaklopala na dvere, až som nadskočila. Otvorila som ich a ona mi podala šaty. Zatvorila dvere a ja som si s nadvihnutým obočím premerala čo sa mi dostalo do rúk. Spodné prádlo, čipkované priliehavé šaty nad kolená, čierne, skoro priesvitné silónky a sivé opätkové topánky. Keď som oblečená vyšla von, žena si ma spokojne premerala.

„Fajn." chytila sivý náhrdelník a zdvihla mi vlasy aby mi ho mohla pripnúť. Pustila mi ich a prečesala.

„Prečo toľko príprav?"

„Musíš spraviť dojem."

„Smiem vedieť pre koho?"

„Šéfov." povedala jednoducho.

„A ako sa voláš?"

„Volaj ma An." usmiala sa.

„Ehm, Alisson." povedala som, otočila sa a potriasli sme si rukami.

„Villkinsonová." pousmiala sa nešťastne, „To priezvisko ťa ešte bude mrzieť."

Nemo som na ňu zízala. Ako to myslela? Čo s týmto všetkým má naše priezvisko? Zbalila tašku a dlhé blond vlasy po pás si stiahla do vrkoča.

„Poď, je čas ísť." povedala a vyšli sme na chodbu. Za nami sa hneď vybrali dvaja svalnatí muži ako ochranka.

„Kam ideme?"

„Dám ti len jasné inštrukcie. Neodvrávaj. Drž jazyk za zubami a správaj sa ako sa na dámu patrí. Ak všetko dobre dopadne, dostaneš sa do dobrých rúk."

„Čože? Tak predsa len nás predávate?" prudko som zastala, no jeden z mužov ma postrčil vpred, div som nepadla na nos v tých topánkach.

An zovrela pery: „Nie tak celkom."