In the power of the mafia

7. - Betrayal

Pridala som aj pieseň, takže dám znak :)

„Vyzeráš dobre."

„Darmo."

„Aspoň prejav trochu radosti." napomenula ma An.

No ja som len hľadela do svojich sivých očí v odraze zrkadla. Mala som pocit, akoby toto nemal byť ples, ale rovno moja svadba. Ktorú nechcem. Kam sme sa to akože dostali? Ach áno, do rúk mafie.

„Falošnej?"

An vzdychla a otočila si ma ku mne: „Pochop, že nemôžeš mu toľko odporovať. Síce je Dylan ešte celkom dobrák, nemysli si, že jeho rozhodnutia závisia od teba."

Mlčala som. Najradšej by som zastavila čas a so sestrami sa pratala kade ľahšie. Ale žiaľ, čas sa krátil. Ostával nám len necelý týždeň do príchodu Josepha a Jonathana.

„Máš ho rada, nie?"

Sklopila som zrak. Práve to je ten problém. Úplne som mu prepadla. Vždy keď je v mojej blízkosti, dokonale ma opantá. Tie jeho nevšedné oči, úsmev, hlas. A jeho ruky, keď spočinú na mojom páse.

Namiesto odpovede, ktorú An dobre poznala, som pozrela na svoj odraz. Dievča v tomavofialových plesových šatách so širšou dlhou sukňou, trup bol ozdobený čiernymi ružami a boli bezrukávové. Na nohách som mala biele lesklé sandále na opätku, no tie boli pod vlnitou sukňou.

Vlasy som mala zopnuté sponou na natočené kučeravé pramene mi spadali na plecia. Vlasy vyvolávali dokonalý kontrast s tmavými fialovými šatami. Na perách som mala jemný ružový rúž a An sa pohrala s dymovým líčením. V ušiach sa mi leskli strieborné náušnice so sivými kamenčekmi a na krku som mala ten istý sivý náhrdelník.

Nádych. Úsmev.

„Vidíš, hneď je to lepšie." usmiala sa An a zastrčila si vlasy za ucho, čím ukázala strojček.

„Škoda, že tam nejdeš so mnou." vzdychla som.

„Neboj, bude sa ti tam páčiť. Pekne mi potom porozprávaš, ako bolo, fajn?"

„Fajn." usmiala som sa a trochu uvoľnila, aj keď to bol nepatrný rozdiel, „Dohliadni na Stefany a Vanessu, dobre?"

„Neboj, ako vždy." žmurkla a vyprevadila ma do haly, kde už stál Dylan. Tmavohnedé vlasy mal učesané, na sebe čierny oblek s bielou košeľou a tmavofialovou kravatou a všetko to dokonale dopĺňali spoločenské topánky.

Už som si myslela, že to už neustojím, tak som sa radšej pomaly vybrala k nemu.

„Vyzeráš nádherne." povedal s úsmevom, no tak, aby som to počula len ja.

„Ďakujem, máš dobrý vkus." usmiala som sa, mysliac ako na neho, tak aj na seba. Oba naše outfity boli jeho práca.

„To mi hovorilo, už veľa ľudí, no ako vidím, tentoraz mi to ozaj vyšlo." premeral si ma a ja som dúfala, že nie som ako rajčina. Ponúkol mi rameno a spoločne sme vyšli von, kde nás už pred domom čakala čierna limuzína.

Zvedavo som sa obzerala hádam na všetky svetové strany. Bolo to tu krásne. Noblesný dom, starožitný nábytok skombinovaný s modernou technikou, ako napríklad veľká plazma v obývačke, dvokrídlová chladnička v kuchyni, no i napriek tomu to nepôsobilo gýčovo. Gýčovo pôsobili niektoré ženy, ktoré chodili za svojimi takzvanými partnermi, ktorý ich ignorovali ako sa len dalo, a ich neprimerane veľké výstrihy, či šaty, ktoré sa doslova lepili na telo, odhaľovali toho na môj vkus, čo sa týka plesov, až moc a rovnako aj ich zmaľované tváre. Vyzerali ako šlapky. Doslova.