In the power of the mafia

8. - It was a plan

Fajn, ráno som sa naplakala dosť. Teraz to už pokaziť nemôžem.

Ani neviem ako rýchlo prešlo tých pár dní, čo nás delilo k návratu Josepha a Jonathana. Dnes sa rozhodne. Žiaľ.

Pozerala som na svoj bezduchý výraz tváre, ktorý sa celkovo nehodil k môjmu výzoru. Vlasy som mala v elegantnom drdole, uši mi zdobili strieborné náušnice s malými kryštálikmi, kruhy pod očami som zamaskovala a použila iba lesk na pery, ktorý mi odporučila An, vraj ho používa rada. Musím uznať, že moje pery teraz vyzerali lepšie. Ale to mi bolo momentálne vonkoncom jedno. Za tieto zvyšné dni mi chýbala Dylanova spoločnosť, a preto som po večeroch oplakávala tento deň sama.

Šaty mali krémovú farbu a siahali mi po stred stehien a pod nimi som mala ešte čierne silónky a k tomu hnedé čižmy bez opätku. Nechýbali ani strieborné náramky a sivá slza.

Pozrela som do svojich unavených sivých očí. Nadýchla som sa a privrela oči.

„Alisson?" ozvalo sa odo dverí.

„Idem." povedala som, no keď som chcela vedľa An prejsť, zastavila ma.

„Trochu sa usmej. Vyzeráš akoby si šla na vlastnú popravu. Musíš na Josepha zapôsobiť. Ešte nie je všetko vyhrané."

„Ja viem." vzdychla som a strojene sa usmiala. An sa ľútostivo usmiala, no potom nahodila profesionálny výraz.

„A narovnaj sa." povedala a šla dopredu, k mojim dvom sestrám. Vanessa mala na sebe voľné modré šaty so sukňou pod kolená a bielymi balerínami, zatiaľ čo Stefany si dala červené šaty, končiace tesne nad kolenami a biele tenisky. Vlasy mala v jednoduchom vysokom cope a vyžehlené. Vanessine jemne natočené spadali na plecia. Podišla som k nim a obe mi nastavili ruky. Ruka v ruke sme prešli až k jedálni, čo ma trochu povzbudilo, no tam sme sa museli pustiť a ako prvá vstúpila Stefany, potom ja a nakoniec Vanessa. An zatvorila dvere a postavila sa pri ne.

Muži sa postavili a sluhovia nám každej jednej držali stoličku. A znova tam bol ten čo som ho stretla aj pred tým. Blond vlasy, zelené oči.

Pozdravil sme sa podaním rúk a následne si sadli. Sluhovia nás prisunuli a šli po poháre a vína.

Joseph šiel hneď na vec. Sedel za vrch stolom po mojej pravej strane, oproti Stefany Dylan a oproti Vanesse Jonathan.

„Ktorú si si zvolil?"

Počula som ako sa Dylan prerývane nadýchol a potom prebehol pohľadom po všetkých troch. No pohľadom sa zastavil iba na jedných očiach. Srdce mi vynechalo úder.

„Vanessu."

Nie.

Akosi som prestala aj dýchať, nieto ešte všimnúť si toho sluhu vedľa mňa, ktorému z úst vyšla nepekná nadávka a vtom spravil jeden prudký pohyb. A ja jeden prudký nádych, že som sa nezmohla ani na výkrik.

„Jeden pohyb a odstrelím ju hneď pred vašimi očami."

Na spánku som cítila studenú hlaveň pušky a vypleštila som oči. Bratia boli okamžite v strehu, pripravení zakročiť, no Joseph prehovoril monotónnym hlasom: „Kľudne, je nepotrebná."

„Došľaka." zamrmlal sluha, no akosi sa držal svojho plánu. Plánu. Moment. Preto ja. Vtedy keď bol pri mojich dverách sa dopočul ako nám to s Dylanom vychádza. Myslel si, že Dylan si vyberie mňa. To som si myslela aj ja.

„Nie." zareagoval pohotovo Jonathan a Joseph na neho pozrel. Rovnako ako ja. Netušila som teda, čo je horšie. Jonathan, či smrť. Obe možnosti sú moja smrť.