In the power of the mafia

33. - Back home

S úsmevom som sa obzrela na ostatných a periférnym videním zahliadla čierne auto dodávky parkujúce za tým našim a snažila sa ho ignorovať. Jonathan sa na mňa usmial, čím ma tak trošku podporil. Otočila som sa a zaklopala na mne tak známe dvere.

Započula som zvnútra kroky. Srdce sa mi rozbúchalo.

Dvere sa otvorili.

Nadšene som pozrela do tých sivo- modrých očí. Mama zhíkla a v očiach sa jej zaleskli slzy.

„Ahoj mami." povedala som tíško s úsmevom a ona si ma už strhla do objatia. Rovnako tak skončili aj Vanessa a Stefany, zatiaľ čo sme sa ostatní presunuli dnu.

„Tak veľmi ste mi chýbali." povedala a jej šťastie raz- dva nakazilo aj nás.

„Mami," ohlásila som uplakanú mamu, „Toto je Noel Heigh, Stefanin priateľ, Dylan Wanner, Vanessin priateľ a Jonathan Wanner, môj snúbenec."

Viac šokovaná už byť hádam nemohla.

„Snúbenec?" dostala zo seba prekvapene a pozrela na naše spojené ruky, na prsteň, ktorý sa na mojom prste vynímal.

Nakoniec sa len usmiala na nás oboch a pozvala nás do domu. Rozhodli sme sa, že kým nám spraví čaje a kávu, zoberieme si tašky do našich izieb. Každá z nás do svojej a je jasné, že dnes sa každá z nás delí o posteľ s tým druhým.

„Nevyzerala veľmi nadšene." prehovoril Jonathan a privrel dvere.

„Ale prosím ťa." prevrátila som očami a položila tašku na zem a poobzerala sa po izbe, „Musí to najprv vstrebať."

Zacítila som ako ma zozadu príjemne objal a ja som sa o neho chrbtom oprela a privrela oči. Následne som sa začala smiať.

„Čo sa smeješ?"

„Vieš, sen každého dievčaťa je, že raz takto bude s táť so svojim milovaným v izbe. Až na to, že ja tu rovno stojím so svojím snúbencom." prehovorila som a on sa uchechtol.

„To je originálnejšie, myslím si." povedal a vtisol mi pusu na krk.

„Isteže." usmiala som sa a znova otvorila oči. Napriek tomu, čo sa v osudný deň udialo, bolo vidno, že mama sa s tým snažila zmieriť. Bolo tu upratané, nie ten zvyčajný bordel aký som zvykla nechávať a nebolo tomu inak ani ten večer. Nebol tu ani len prach. Posteľ bola prikrytá veľkou dekou, aby sa periny nezaprášili.

Pichlo ma pri srdci. Mama čakala, že sa vrátime.

Neposlušná slza si našla cestu von, no rovnako rýchlo som ju zotrela. Nieje dôvod na plač. Sme tu. A mama nám dole varí čaj. Niet krajšieho pocitu.

„Ako dlho sa tu zdržíme?" opýtala som sa zo zvedavosti, aj keď by som to najradšej nechcela vedieť.

„Ak sa nič nepokazí, tak dve noci." povedal s jemným úsmevom Jonathan.

Prikývla som a vzala ho za ruku: „Poďme už dole. A priprav sa, že ťa bude spovedať."

Otvoril ústa, že niečo namietne.

Zamračila som sa: „Normálne otázky."

„Jasné." prikývol že rozumie. Ruka v ruke sme zišli dolu a mama nás privítala s úsmevom. Bolo vidieť, že už sa aj uvoľnila. Ostatní ešte neprichádzali, takže sa asi najskôr vybaľovali.

Sadli sme si a mama pred nás položila šálky. Mne príjemne voňal čaj a Jonathanovi káva.

„Prekvapila si ma, Alisson." začala opatrne mama a ja som mierne znervóznela. Jonathan ma pod stolom chytil za ruku.