Znamenia

4. Centrum

"A kde to vlastne ideme?" spýtala sa Lucy keď išli už 10 minút dole kopcom. "Všetko sa dozviete" usmial sa na prekvapenie Finnick. Keď už postupne všetci zistili kde idú zmizol im z tváre úsmev. Išli do starej farmy okolo ktorej prechádzali keď išli na opekačku. Keď prídu pred starú bránu na ich tvárach sa zračí strach. Melisse a Finnick bez váhania vkročili. "Ale..." začal Alex ale nedokončil. Je divné,že tu ešte nie su psi. Inokedy by už bežali v ústrety novej obeti. Prechádzali sme popri starej stene z ktorej vytrčali kusy tehál. Omietka už bola sivá a spadaná. Okná boli vysoko hore pri oválnej hrdzavej streche. Museli sme všetko obísť lebo dvere tu neboli. Z rohu sa vyrútili psi. Čierny a biely. Každý o krok ustúpil. No Finnick a Mellise ostali stáť. Finnick pozrel na psov a tý v mihu zadrapli pazúri sklopily uší a odišli. "Ako to!?" hltala slova Katy. Mellise ani Finnick nereagovali. Iba otvorili hrdzavé dvere a naznačili,že majú vojsť a vzápetí ich zase zavreli. Dnu bolo vlhko a dusno. Boli tam len prázdne a staré boxy v ktorých boli kedysi kravy alebo iné zvieratá. Na konci dlhej chodby nebolo nič. No predsa tam zastavili. Finnick sa zohol na zem. Zem bola celá v prachu. Finnick rukov pošúchal a odkryl prach. Zrazu sa tam objavili dvere. "Maskovanie" povedala Mellise na objasnenie. Finnick ich otvoril a oni zaškrípali. Odhalil sa malý priestor. "A zmestíme sa tam?" povedal Theo keď sa naklonil. Finnick bez odpovede skočil a keď sa vystrel nad otvorom mu vytrčala hlava. "Len poďte" povedal a zmizol v tme. Ostatný ho nasledovali. Mellise išla posledná aby zatvorila dvere. Chodba bola malá a stiesnená. Boli tam aj točité schody ktoré boli mokré od vody a šmýkalo sa na nich. Všetko bolo z kameňa, steny aj strop. Keď prešiel Chris okolo steny zapalila sa. Theo ktorý išiel za ním skríkol. Nebola to vlastne stena ktorá horela ale fakľa. A postupne začali horieť ďalšie. Trvalo nespočetne veľa minút kým pološero pominulo. Keď vyšli z tmy dostali sa do malej ale širokej chodby. Pred tymi boli oceľové dvere. Steny boli pevne a boli biele. Na zemi bola dlažba z čierneho mramoru. Na rohoch pri oceľových dverách boli postavené dve mohutné vázy meter vysoké. Boli v nich kvety nijako špeciálne nezdobené a vázy mali tiež vzor kvetov. Všetci zastavili v chodbe a čakali. Nikto sa neodvážil nič povedať. Zrazu sa dvere otvorili a Finnick s Mellise vykročili a ostatní za nimi. "Vitajte v centre" povedal Finnick. Keď vošly do úzkej chodby kde boli sochy anjelov a na druhej strane sochy démonov trochu sa začali báť. No to o chvíľu prešlo. Prišli do veľkej okruhlej miestnosti kde na každej strane boli stĺpy podopierajúce strop. Dookola sa tiahlo zábradlie. Potom tam bol ešte menší kruh a v ňom bolo veľa počítačov a káblov. Hemžilo sa tam veľa ľudí. "Poďte zamnou" povedal Finnick. Prechádzali na jednu stranu kde bola dalšia chodba. Zaviedli ich do neveľkej sivej mietnosti. Stey boli sive,strop aj podlaha. V miestnosti bol len čierno-červený koberec hnedý starožitný stôl a na ňom ovocie v miske. Zrejme umelé. "Tu počkajte" nakázal Finnick a ukázal na červenú pohovku. Všetci si poslušne sadli. Finnick zatvoril dvere. Ozvalo sa šťuknutie zámku. Chris sa robehol k veľkým kovovým dveram s pásikom skla na boku. Trhol kľúčkov no nič. Skúsil to viackrát. "Zamkol nás" povedal Chris. "Hej všimli sme si" vyprskla podráždene Sisa. "Dobre stačilo buďte radšej ticho nevieme či tu majú kamery a či nás nesledujú" povedal Alex. Zavládlo ticho no po chvíli sa ozvala Katy: "Načo sme sa to vlastne dali?". Chcela jej na to odpovedať Sisa ale v tom šťukla zámka a dvere sa otvorili. Do miestnosti vstúpila žena. Mala krátke fialové vlasy. Mala veľmi výrazne lícne kosti a nedokonalosti jej zakrýval make-up. Mala modré oči a tenké ústa pokrité ružovým rúžom. Na sebe mala kvetinkované šaty ale všetko v čiernej farbe. Pozrela sa na všetkých. Keď si ich premerala otočila sa a kývla hlavou. Zrazu sa dnu vošli dvaja muži v čiernom. Zatvorili dvere a postavili sa pred nich z nepritomnými výrazmi. "Ahojte" začala žena prijemným hlasom a pokračovala: "Volám sa Sandra Haggardová a som riadteľka tohto centra. V tomto centre monitorujeme nebezpečenstvá a nástrahy ktoré číhajú na našich lovcov. Komunikujeme s nimi to alebo cez telefón. No nie cez obyčajný samozrejme. Aby som uviedla na pravú mieru kto sú lovci démonov. V našom svete existujú rôzne bytosti. Určite poznáte mýti o upiroch a vlkodlakoch. Môžem vám povedať,že všetky tie mýti sú pravdivé. Tak ako existujú upíri a vlkodlaci tak aj démoni. Našou úlohov je tých démonov zabíjať. Keby sme ich nechali nažive tak by náš aj váš svet zničili". "Prečo jednoducho nezistíte odkial prišli a nezastavíte ich?" spýtal sa Theo. "Keby to bolo také jednoduché ver,že by sme to tak urobili. No nie je to tak. Démoni sa objavujú na rôznych kútoch sveta. Žiaľ nemáme toľko vycvičených lovcov aby sme mohli úplne eliminovať démonov. Ale o tom som s vami nechcela hovoriť. Chcela som hovoriť o incidente ktorý sa odohral 4.júla". "Ale veď v ten deň...."začal Alex ale zmĺkol. "Áno boli ste opekať a napadol vás vlkodlak. Totiž neďaleko vás sa odohrala roztržka. Bili sa tam upíri s vlkodlakmi. Taká menšia výmena názorov. Keď jeden vlk utekal veľkou náhodou natrafil na vás. Kedže to bolo blízko nás tak sme ihneď vyslali lovcov aby ho odlákali od vás. No vlk bol rýchlejši a dostihol vás. Normálny človek by by útok vlka neprežil. A tým sa naskýta otázka ako je možné,že vy žijete". "Ale mi to nevieme" povedal Chris. "Ja viem,že to viete" povedala riaditeľka Sandra a kým stihol niekto zaprotestovať dodala: "máte to uložené v mysli. Preto podstúpite detektor" dokončila. "Detektor lzi?" spýtala sa Katy. "Nie tak celkom. Je to detektor myslenia odkrie nám tajomstvá vašich mysliach a pomôže objasniť pravdu" povie riaditeľka. "Kedy?" spýtal sa Alex. "Všetko musíme pripraviť ale určite ešte dnes. Máte na mňa ešte nejaké otazky?" spýtala sa riaditeľka zdvorilo. "Ja by som mal" povedal Alex. "Prosim" povedala. "Čo nás to napadlo vtedy...no určite o tom niečo viete...druhýkrát....neviem to popísať" habkal Alex. "Ano viem čo myslíš. Bol to veľdémon jeden z najsilejšich vládcov. Dokážu sa zmeniť načokoľvek a dokážu zabiť čokoľvek bez súcitu". "My sme ho zabili?" spýta sa opatrne Theo. "Nie nezabili. Veľdémona je tažké zabiť má viac životov" povedala riaditeľka. "Ešte niečo by ste chceli vedieť?" spýtala sa no nikto nič nepovedal. "Tak teraz ma ospravedĺnte idem všetko pripraviť" povedala riaditeľka a odišla zo svojimi ludmi preč. Zas sa ozvalo stuknutie zámkov. V izbe zavládlo hrobové ticho nikto sa neodvážil nič povedať....

¤¤¤¤¤☆¤¤¤¤¤

Koniec 4.časti. Dúfam,že sa dalšia čast páčila.
Normal_xx_2015