Doľahol ku mne známy krik ,,Čo sa jej stalo?? Čo sa stalo??? Puste ma za ňou! Čo sa stalo???" zakričal...
Leo's P.O.V.
Nevedel som nájsť Laru, ktorá sa niekam vyparila. Behám po klube a hľadám dievča v bielej sukni. Márne som sa obzeral. Ani náznak bielej sukne ktorú mala Lara na sebe. Pretlačil som sa cez dav ľudí ku východu. Vyšiel som von a porozhliadal som sa. Aj sa mi na okamich zdalo že v diaľke vidím kráčať dievča. Prizrel som sa lepšie. Tackalo sa a na sebe si pridŕžala bielu látku. To nemôže byť Lara. Dievča odbočilo a zmizlo mi z dohľadu. Obzeral som sa. Nikde nie je. Kde kurva zmizla? Môžno je už doma. Mike dlho si sa neozval. Ale správne uvažuješ. Idem tam.
Mal som už čo to v krvy a tackal som sa ulicami. 'Niee' Celou ulicou sa rozľahol krik dievčaťa. Zastal som a počúval. Nič. Nič nepočujem. Asi sa mi to zdalo. Kráčal som ďalej, smer Larin dom. ...
Už som skoro tam. Pred dverami som videl TO dievča ktoré kráčalo z klubu. Lu otvoril a dievča kleslo k zemi. Lu ju v šoku nestihol zachytiť a ona si trocha buchla hlavu. Uvidel som tvár toho neznámeho dievčaťa. Nebolo mi až také neznáme, ale naopak veľmi dobre známe. LARA. ,, Lara!!" zakričal som. Okamžite som vytriezvel a rozbehol som sa za ňou. Bože čo sa jej stalo?! Lu bol otrasený, Larine telo držal a jemne ju fackoval na líca. Hrudník sa jej nepatrne dvíhal takže žije. Aspoň že to. ,,Stráž ju idem zavolať sanitku!" rozbehol sa do domu. Vzal som Laru na ruky a sadol som si na studenú tvrdú zem. Viiiiuuuuuu, viiiuuuuu. Sanitka je tu. Bože čo sa jej stalo? Kto jej to urobil? Mala napuchnutú tvár, sukňa bola natrhnutá, tričko tiež, podprsenka nikde. Čo sa jej stalo? Pribehol ku mne zdravotník zo sanitky. ,,Pane vezmeme ju do nemocnice." pozrel na mňa a čakal. Nepatrne som kývol na súhlas, vzal ju na ruky a postavil sa. Ako som bol opitý, vyzerá to tak že som vytrizvel. Pobehol som ku sanitke. Naložili ju na to lôžko a začali ju pripajať na niake prístroje. Bola pripojená a zdravotník otváral ústa že niečo povie, no prerušilo ho hlasné pípanie. Na malú chvíľku sa mi zastavilo srdce a nepríjemne ho zovrelo. Zdravotníci, boli dvaja, začali Laru oživovať. Po chvíli prestali. Jeden zo zdravotníkov išiel odpojiť prístroje a druhý povedal niečo čo ma položilo...
.
.
.
.
.
.
.
.
.
. a je koniec, je po Lare :'(
.
.
.
.
.
.
.
.
... Ale nie to by som nespravila ešte to pokračuje :D
...
,,Je mŕtva. Je mi to...." opäť bol zdravotník prerušený. ,,Žije, ona žije!" zdravotník otvoril ústa. Lara bola asi na dve- tri minútky mŕtva. Bože môj toto mi nesmie robiť. Moje srdce sa lámalo. Na kúsočky, akokeď udriete do zrkadla a rozbije sa, alebo keď vám spadne pohár a po zemi sú samé črepiny. Tak také niečo začínalo pripomínať moje srdce. ,,Idem s vami!" Lu. Kedy prišiel? ,,Aj ja!" musím na ňu dať pozor. Musím byť s ňou! ,,Nie, môže len jeden. Musíte sa rýchlo dohodnúť." Lu sa na mňa pozrel. Pohľadom som mu odsúhlasil, že má ísť on. Zaváhal a tak som to prevzal do svojich rúk. ,,Ide on!" vtlačil som Lua do sanitky. Zabuchli dvere a vyrazili. Z ďiaľky ku mne doliehalo už len hlasné viuuuu viiiuuuu, zo zapnutej sirény sanitky, v ktorej bola naložená Lara a zrejme bojovala o život. Ona to zvládne! Viem to! Je to bojovníčka, moja bojovníčka!
( Toto bolo len také doplnenie aby ste vedeli čo sa udialo kým bola Lara mimo, ako sa dostala do nemocnice a ták. Nechcem nič vynechať. Niekedy tam bude aj pohľad tretej osoby. Ale to vám napíšem. :))
Lara's P.O.V. (jej vnímanie z kómy)- tu už to normálne pokračuje a nadvezuje na poslednú časť.
Ale veď to je... To nie je možné. Nevidela som ju celé štyri roky. Snívam. Ja proste snívam! Nie je to ona. Žije v Amerike, ďaleko odtialto, stovky kilometrov. Sem tam sme volávali no stretnúť sme sa nestretli štyri roky. Och ako mi veľmi chýbala. ,,Čo sa stalo mojej maličkej princeznej bojovníčke?!?" zúfalstvo z jej hlasu sršalo. A s nimi aj bolesť, strach, nevedomosť, láska, silný cit, ľútosť a pochopenie. Je to ona! Je to moja krstná! Áno je. Bože ako mi chýbala. Ako veľmi. Štyri roky som ju nevidela. Našla si priateľa a presťahovala sa aj s Maruškou do Ameriky do Los Angeles. Volávali sme si, písavali, skypovali a chatovali. No nevideli sme sa na živo taký dlhý čas. Chcem ju objať. Stisnúť v náručí a povedať jej ako ju mám veľmi rada, ako mi chýbala, ako mi jej odchod ublížil, že som ju potrebovala no ona tu nebola... Na líci som cítila teplú kvapku. Slzu. Stiekla mi po líci, akoby bola moja, až na moje vysušené popraskané pery. Začalo sa mi zahmlievať pred mysľou a ja som vedela čo nasleduje. Spomienky...
