Sprudka som sa nadýchla a otvorila som oči. Všade okolo mňa ľudia vykríkali moje meno. Bolo to ohlušujúce a zároveň tak tiché, že ma to až ukľudnilo. Do očí mi zasvietilo ostré svetlo. ,,Slečna, ako sa cítite? Bolí vás niečo?" otvorila som ústa. ,,Bolí ma hlava a celé telo." doktor chápavo pokýval hlavou a niečo si zapísal do papierov. ,,Pamätáte si niečo? Napríklad, prečo ste tu? Čo sa vám stalo? Kto bol prítomný?" zamračila som sa. Začala som premýšľať. Nič, prázdno. Posledné čo si pamätám, je to že sme prišli do klubu. ,,Jaaa, ja nie, nespomínam si. Na nič. Posledné je to, že sme išli tancovať do klubu. A potom, prázdno. Prepáčte. Mrzí ma to." sklonila som hlavu. Neviem prečo, ale prišlo mi to veľmi ľúto. ,,Nie, neospravedlňujte sa. Je to úplne normálne a v poriadku vo vašom stave." prikývla som. ,,Dáme vedieť vašej rodine co sa stalo a zatiaľ vás nechám samú. Dovidenia." len som kývla a šeptla som ,,Dovi." ale pochybujem, že to počul. Ľahla som si na nemocničné lôžko. Ako to myslel v mojom stave? Čo sa stalo? Nepamätám si absolútne nič. A to ma desí najviac...
Po dlllllllhooooooom čaaaase ďalšia časť. Ak sa to tak dá nazvať. Je fakt krátka. Ale mám spisovateľský blok. Dlho, naozaj dlho, mi trvalo kým som sa rozhodla, ci nechám Laru prežiť. Alebo či z nej spravím mŕtvolu. Nakoniec som sa rozhodla takto. Dúfam ze mi prepáčite dlhú neaktivitu.
Love ya.
Niki❤
