Sedmokrásky [E. S. FF]

Kapitola prvá

-Meredith, počkaj!- kričal na mňa Gale, no ja som ho ignorovala. Navyše... počuť cez zavreté okno taxíka sa moc nedalo, čo bolo výhodou. Sedela som v teple a neunúvala sa povedať šoférovi, aby zastavil Galeovi stojacemu na daždi.
-Meredith,- posledný krát zvolal Gale a moje oči sa zaliali slzami. Naraz mi to všetko prišlo strašne ľúto. Otočila som sa a sledovala kvapky dopadajúce na okno.

Sedela som v žltom taxíku a pozoravala budovy. Ako vždy, v Londýne bolo upršané počasie, ktoré teraz presne vystihovalo moju náladu.

Taxikár sa na mňa ľútostivo pozrel.
-Slečna, bude to trvať hodinku. Zdá sa, že sme uviazli v zápche,- skonštatoval a pustil rádio. Jeho autom sa začal ozývať melodický hlas akéhosi speváka.
-Prosím Vás, nieviete náhodou,kto to je?- spýtala som sa ho a on otočil fúzatú hlavu smerom ku mne.
-Páni moji. Je to Ed Sheeran. Slečna, vážne ho nespoznávate?-
-Ale áno. Nuž, kedysi... kedysi sme boli priatelia,- zahľadela som sa von oknom. Taxikára udierajúceho prstami zahalenými v kožených rukavičkách do rytmu pesničky som ďalej nevnímala.
Takže Eddie je spevák. Spomínam si, ako som bola jeho jediná priateľka, poslucháčka a najväčšia fanúšička v jednom.

Flashback:
-Mer?- zaklopal na dvere mojej izby Ed.
-Eddie?- usmiala som sa cez slzy.
-Mer, čo sa deje? Vieš, že mne sa môžeš zdôveriť,- cítila som, ako sa usmial.
Práveže nemôžem. Pomyslela som si, no šla som ho vpustiť dnu.
-Páni, je to tu také... nečakane nedievčenské,- prekvapene zvolal Ed.
-A čo si čakal?-
-Neviem. Asi nič iné. Tak? Zdôveríš sa starému priateľovi?-
-Ale musíš sľúbiť, že budeš mlčať ako hrob. -
-Prisahám,- zdvihol dva prsty do vzduchu.
-Dobre,- naklonila som sa k nemu a postrapatila mu ohnivé vlasy.
-Vieš, Eddie, ja... vidím anjelov.-
-Páni.-
-Nič iné na to nepovieš?-
-Je to... prepáč. Nemám slov. Je to úžasné. Nechápem, prečo si mi to nepovedala hneď?!- zdvihol obočie a zasmial sa.
-Ale nikomu ani muk.-
-Ani slovko,- naklonil sa ku mne a pobozkal ma na čelo. Bol to taký náš detský zvyk- keď sa niekomu niečo stalo, ten druhý ho pobozkal na čelo. Bola som predsa jeho jediná kamarátka. A on môj jediný kamarát. No potom sme sa odsťahovali a ja som Eddieho už nikdy nevidela. Pokúšala som sa o to, no...
Koniec Flashbacku

Zamyslene som sa zadívala von oknom a premýšľala nad Edom.
-Eddie,- zašepkala som. Viac menej som to zašepkala pre seba.
-Kde býva?!-
-Slečna...- začal taxikár, no rozmyslel si to, keď videl môj výraz. Nadiktoval mi adresu a ja som vystúpila.

Edov byt bol na druhej strane Londýna, v luxusnejšej štvrti. Nehľadal sa ľahko, no napokon dom ho našla. Aspoň som v to dúfala.
Zazvonila som na zvonček a čakala. A čakala. A čakala. Vonku bola príšerná zima a mne sa zrazu zahmlilo pred očami. Len som podvedome cítila, ako ma niekto zdvihol na ruky a niekam odniesol.

Ráno som sa zobudila v nejakej posteli. Samozrejme, že som bola vyľakaná. Zobudím sa v cudzom byte, dokonca v chlapskom tričku. Kto by nebol vyľakaný?! Pomaly som sa vykradla z postele a prešla na chodbu. Síce som svojho záchrancu nevidela, cítila som však, že je to dobrý človek. Proste som mala taký pocit.

Svojmu záchrancovi som chcela pripraviť raňajky, no namiesto kuchyne som trafila do obývačky. Na tom by nebolo nič tragické, keby tam niekto bol. No nikto tam nebol. Bolo to veľmi čudné. Prešla som celý byt, no nikoho som nenašla. Už som sa chystala odísť, keď sa vchodové dvere otvorili.
-Pani Wembleyová, nedopustte, aby sa mi niečo stalo,- požiadala som môjho anjela o pomoc a bežala späť. No zvedavosť mi nedala pokoja, a tak som sa pomaly, centimeter po centimetri presúvala k dverám. Na chodbe som zbadala niekoho, kto mi vyrazil dych.

Hi guyz! Som rada, že to čítate :3 Kto to bude? Som ľahko predvídateľná, viem. Ale no :3 Zanechajte mi tu feedback. Ďakujem zo ❤️