Sedmokrásky [E. S. FF]

Kapitola jedenásta

Ranný Dublin. Naposledy som tu bola ako malá. Musím povedať, že Dublin sa nezmenil. Je to tu rovnaké. Rovnako očarujúce. Rovnako nádherné ako kedysi.

Vlak zastal a ja som rýchlo vybehla. Vzduch vonku bol výrazne chladnejší, ako v Londýne a ja som rýchlo oľutovala, že som vybehla len tak, naľahko.

Vôbec som netušila, kde som a kde je ulica, na ktorej býva Allie. Keďže bolo ráno, nikde nebolo ani nohy.

Zrazu prišla spása v podobe nejakého dievčaťa. Rozbehla som sa k nej a spýtala sa na cestu. Dievčina bola našťastie miestna a veľmi ochotná, takže mi pomohla prísť k bytu.

Zazvonila som na zvonček s Allieným menom a čakala. A čakala. A čakala. Už som to chcela vzdať, no v tom sa otvorili vchodové dvere a zjavila sa v nich ryšavá hlava, rovnaká ako moja. Naozaj - ak by ste nás postavili vedľa seba, našli by ste len jeden rozdiel, i to po veľkom pátraní - moje a jej oči. Moje sú modré. Ako najjasnejšia obloha a najčistejší oceán. Tie jej sú hnedé - tmavé ako čokoláda, šibalské iskričky jej v nich hrajú, i keď sa jej tvár zmieta v búrke hnevu alebo záplave smútku.

Po pohľade do jej očí sa akoby vzduch aspoň na chvíľočku ohrial a ja som sa potešila. Neodsťahovala sa. Allie sa ani nič nestalo. A to bolo teraz hlavné. Informovať ju o Galeovi. A asi aj všetkom, čo sa udialo v minulých dňoch.

Takže. Ako ste sa rozhodli, písať budem tak, ako to bolo doteraz - z pohľadu Meredith. Ďalšiu kapitolu spravím, samozrejme, ak chcete, Q&A na Meredith - zasielajte mi vaše otázky - ak mi nikto nič nepošle, čo sa zrejme naozaj stane 3:) tak dám vlastné, úplne obyčajné otázky :) vaša K.
Na fotke je Allie.