Sedmokrásky [E. S. FF]

Kapitola štvrtá

   Keď sme v kaviarni skončili, bola už tma, no Ed tam stále sedel. Zahrialo ma pri srdci. Bol zlatý. Čaj mu síce už vychladol, ale neodišiel. Nenápadne som sa k nemu priblížila a tľapla ho po ramene. Chudáčik, až nadskočil.
-Počkal si,- usmiala som sa a aj jemu sa na tvári rozhostil úsmev.
-M... musíme sa porozprávať. Neber to ... neboj sa, priateľsky.-
-Dobre,- pokývala som hlavou a rozosmiala sa.
-Čo je smiešne?- vyľakane sa spýtal. Bol taký zlatý. Nechápem, ako niekto takýto môže hrať v rádiu. Síce nebol žiadna veľká celebrita /P. A. Píšem to v dobe, keď ešte nebol TAK známy/ ale aj tak. Sláva dokáže človeka zničiť. Poznala som mnohých ľudí, ktorí to nezvládli.
-Nič. Si dosť nervózny,- zabodla som svoj pohľad do podlahy.
-Aha... ja sa snažím nebyť... no asi sa mi to moc nedarí,- postavil sa a pomohol mi tiež vstať.
-V pohode. Popravde? Aj ja som dosť nervózna,- snažila som sa ho nejak podporiť.
-Som o niečo pokojnejší,- poznamenal a pravdivosť jeho slov sa potvrdila aj na jeho hlase.
-Tak? O čom si sa chcel rozprávať?-
-No... chcel... chcel som vedieť, ako si sa dostala k môjmu bytu. Stále mi to vŕta hlavou. Moju adresu poznali len dvaja ľudia- ja a jeden taxikár, čo ma vozieva domov.-
-No... sedela som v taxíku a nadiktovala som adresu mojej kamarátky, ale taxikár... on zastal pred, teraz už viem že tvojím, bytom. Zavolala som si ďalší, ale... neprišiel. A tak som tam zostala,- zašepkala som a musela som vyzerať ako paprika.
-V poriadku. Teší ma, že si mi povedala pravdu.-
Po tej vete som zamrzla. Bola som nervózna aj pokojná. Pocity sa vo mne miešali a vybuchovali. Všetky naraz.
Hi guyz! Yay, podarilo sa mi napísať ďalšiu kapitolu! Strašne sa teším! Samozrejme, ďakujem za feedback z minulej časti. Ste bomboví!