Sedmokrásky [E. S. FF]

Kapitola piata

Prišli sme do parku. Naozaj som mala obavy o svoje zdravie. V noci ísť s neznámym chlapom so parku... brrr. Ale zasa až tak neznámy nebol - ak by mi chcel niečo spraviť, spravil by mi to, keď som u neho spala /znie to divne!!!/.
Kým som sa zaoberala týmito myšlienkami, prišli sme k jazierku. Pri starej vŕbe sme zastali. Edward sa začal hrabať v obrovskej taške, ktorú mal zavesenú na boku a mňa premkla hrôza. Už - už som chcela ujsť, ale namiesto noža vytiahol z tej tašky deku. Neuveriteľne mi odľahlo. Zo srdca mi spadol taký veľký kameň, že to bolo počuť hádam aj v Austrálii. Edward rozložil deku a sadol si na ňu.
-Sadneš si?- rukou potľapkal na miesto vedľa seba.
-Jasné,- jemne som potriasla hlavou a sadla si na deku.
Edward sa nečakane zvalil /!!!/ na deku ako taký medveď a zadíval sa na hviezdy.
-Je to zvláštne,- povedal Edward s ja som nevedela, či mne, alebo hviezdnej oblohe.
-Čo?- pevne som dúfala, že predchádzajúca veta bola adresovaná mne.
-Nepoznám ťa, ale zdá sa mi, ako by som ťa poznal celý život,- poškriabal sa na čele.
-Asi sa ti to bude zdať tiež poriadne uletené, ale rovnaký pocit mám aj ja,- súhlasila som s ním.
-Mám na teba ešte jednu otázku.-
-Pokojne sa pýtaj.-
-Premýšľala si niekedy nad tým, či hviezdy svietia pre teba?- spýtal sa ma a ja som sa asi po prvý krát vo svojom krátkom živote zamyslela nad touto otázkou.
-Nie. A ty?-
-Áno. Ale neviem nájsť odpoveď,- vstal zo zeme a oprášil sa. Ja som vstala tiež a pomohla som mu zbaliť deku.
-Ja... ja už pôjdem. Dobrú noc, Edward,-rozlúčila som sa s ním.
-Dobrú noc, Meredith,- zdvihol ruku a poslal mi vzdušný bosk. Ja som gesto zopakovala a bežala domov.

Ďakujem Vám za podporu :3 vážne. Cením si kritiku či je dobrá, alebo zlá :) aj keď viem, že zväčša je zlá 3:) prosím, zanechajte mi tu nejaké komentíky s názormi, čo sa stane nabudúce ;) ďakujem.